My teda z ohľadu odstránenia krivdy tejto žiadame:
I. Aby osobnosť národa slovenského a vlasteneckosť reči slovenskej zákonom pozitívnym a inaugurálnymi[2] diplomami uznaná a uznaním tým oproti zlomyselným útokom nepriateľov svornosti národov zabezpečená bola.
My národy považujeme za uprávnené osoby človečenstva, v ktorých ono, trebárs v rozličnej podobe, k určeniu svojmu, t. j. k dokonalosti sa vyviňuje.
Prirodzená vec je, že sa definície tejto z ohľadu nás samých, a v poťahu nášho k národom tým, s ktorými vlasť máme spoločnú pevne držíme.
Akokoľvek u jednotlivca uznanie jeho osobnosti je prvou výnimkou slobody a rovnoprávnosti občianskej, tak medzi národami uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej. Ba práve táto poslednia nezmyslom by bola tam, kde osôb národných, na ktoré by sa ona vzťahovala, niet, alebo kde osoby tie zákonitého uznania nemajú.
Centralizácia minulých jedenásť rokov neuznávala osobnosti národnie: preto namiesto sľúbenej rovnoprávnosti, dala národom rovnobezprávie.
My neveríme, žeby mužovia tí, ktorých občania vlasti tejto jako zákonodarcov na snem krajinský poslali, znovuzrodenie centralizácie takej, trebárs v podobe ústavnej docieliť chceli, a preto ešte raz v dôvere vlasteneckej opakujeme, že uznanie osobnosti národnej je prvou výnimkou rovnoprávnosti národnej, je uhelným kameňom stavby ústavnej, ktorá jedine na prirodzenom, prozreteľnosťou božom danou základe pevne a trvácne k prospechu a blahu vlasti celej vystavená byť môže.
Že ale všetko, čo v materiálnom svete jestvuje, len v čase a priestore jestvovať môže: preto potreba je (II.) Osobnosť našu národniu uznať v priestore tom, ktorý ona jako súvislá nepretržitá masa skutočne zaujíma, pod menom hornouhorského slovenského Okolia, so zaokrúhlením stolíc podľa národností.
Žiadosť túto neodolateľnou činí sama podstata rovnoprávnosti národnej, bo žiaden národ nejestvuje len vo vidine, ale i v skutočnom svete. Nie je teda dosť uznať osobnosť jeho v holej všeobecnosti, ale potreba je, každý národ uznať tak ako je v skutku, v priestore tom, ktorý on zaujíma, a ktorý mu prozreteľnosť božská vyznačila. Ba do protimluvy a nedôslednosti upadnul by ten, ktorý by osobnosť národa uznal, medze ale tie, v ktorých osobnosť tá obsažná je a v ktorých ona skutočnou sa stáva, neuznal by.
Keď prez toľké stoletia v ústavnom Uhorsku dištrikty Kumánov a Jazygov, mestá hajdúcke, 10 obcí kopijníkov, 16 miest spišských a 44 stolíc, navzdor ťažkostiam polohopisným, ako osobitnou municipálnou správou nadané korporácie[3] bez najmenšej násadze pre vlasť jestvovať mohli, keď pred rokom 1848 vlasť naša vo svojej vnútornej organizácii bez najmenšieho nebezpečenstva celosti a jednoty svojej na 4 dištrikty[4] rozdelená byť mohla, nevidíme príčiny, prečo by jeden súvislý celok tvoriaci národ slovenský, v priestore tom, ktorý mu príroda sama vyznačila a ktorý on skutočne zaujíma, pri nastávajúcom organizovaní krajiny a stolíc, ktoré od teraz zasadajúceho snemu očakávame, ako jedno hornouhorské slovenské Okolie vo vlasti našej miesta nájsť nemohol – tým viac, že uznanie takého skutočná rovnoprávnosť neomylne predpokladá a výhody z jednoty reči v jednom Okolí, jak pri správe političnej a súdnoprávnej, tak najmä pri zdarnom vývine slobody občianskej pochádzajúce silno odporúčajú.
Slovenské čiastky stolíc – Prešporskej, Nitránskej, Tekovskej, Hontianskej, Novohradskej, Gemerskej, Torňanskej, Abaujvárskej a Zemplínskej – národopisnou čiarou označené môžu sa bez významných ťažkostí alebo ako nové župy usporiadať, alebo kde to nemožno, susedným slovenským stolicám privteliť.
Utvorenie spôsobom horespomenutým jednoho hornouhorského slovenského Okolia v dosavadnom politickom podelení Uhorska žiadnej nerobilo by premeny, len tú, že namiesto mŕtvych hraníc, na ktorých dosiaľ 4 dištrikty vlasti spočítavali, nastúpili by medze živé, nie ľubovôľou ľudskou, ale rečou a národnosťou a tak vôľou božou a prírodou samou nezrušiteľne určené.
III. Jestliže rovnosť je ona miera, ktorou sloboda a právo miliónov občanov v živote občianskom skutočným sa stávajú a všetkých údov obce v jeden harmonický celok, v jednu slobodnú obec spojujú, tým väčšia potreba je, v jednej vlasti, ktorá harmonickým celkom národov v nej žijúcich byť má, práva národnie a práva reči mierou touto rozoznať.
Podľa zásady tejto žiadame, aby v okolí národ náš zosobňujúcom:
A) Jedine a výlučne reč slovenská bola žlebom tým, ktorým tok žovota verejného, občianskeho a školského prúdiť sa má. Ona jako obraz, ktorým národ sám seba v ríši duchovnej spredmetňuje, ona jako jediný prostriedok, jediné dvíhadlo vzdelanosti národnej, nesmie byť v priestore národa svojho, v dome svojom na užší okres, na úlohu slúžky obmedzená, ale musí byť práve tak upravená, jako život národa samého v medzách svojich upravený je.
Žiadame teda, aby vzhľadom na nás Slovákov, pri nastávajúcom zriadení krajiny a stolíc, v Okolí slovenskom jeden odvolávací súd, tak tiež aspoň jeden zmenkový súd, pri ktorých by úradnia reč slovenská bola, utvorený bol. Aby pri najvyššom súde krajinskom, tak tiež i pri najvyšších správnych dikastériách[5] krajinských mužovia obecnou mienkou slovenskou za národovcov slovenských uznaní, nasledovne i v reči slovenskej dokonále zbehlí v pomeru počtu obyvateľstva jako referenti s potrebným osobníctvom postavení boli, ktorý by tam nie len úradné práce konali, ale spolu v čas potreby i záujmy slovenského národa zastávali. To samé platí pri ustanovení komisie k vedeniu záležitostí školských.
B) Čo sa týče čiary tej, ktorá sa medzi rečou diplomatickou a našou rečou národňou vo vlasti našej tiahnuť má, v ohľade tomto musíme najskôr rozlúštiť otázku tú, čo je vlastne reč diplomatická.
Náhľadom naším je ona medzi národmi rozličných jazykov „prostriedok spoločného uzrozumenia sa“. V tejto definícii jej medze samé od sebä sa označujú, menovite označuje sa to, že ona tam, kde nie je vlastnou rečou národa, nesmie si osobovať právo reči národnej, že nesmie ani na piaď zaujať pre sebä z poľa toho, ktoré druhej reči národnej patrí, že jej medze a práva počínajú sa tam, kde výlučné medze a práva reči národnej prestávajú, tedy, aby sme poťažne na nás Slovákov hovorili, jej medze počínajú sa za medzami Okolia nášho slovenského, v dopisoch so stolicami neslovenskými a neslovanskými, vo vnútornom úradovaní a vzájemnom úradnom obchode najvyšších správnych a súdnych vrchností krajinských, ktorých úkol na celú krajinu sa vzťahuje (nerozumejúc sem záležitosti stránok, ktoré vždy v patričnej reči národnej vyridzované byť majú), konečne na spoločnom sneme krajinskom, nevytvárajúc pri tomto posledňom užívanie iných rečí krajinských.
My Slováci, ktorým na svornosti národov uhorských ďaleko viac, ako na vlastnej márnej chlúbe záleží, hotoví sme na slušné medze diplomatičnosť reči maďarskej vo vlasti našej uznať, nie ale preto, jako by sme snáď skrze to naduprávnenosť národnosti a reči maďarskej nad národnoťou a rečou našou uznávali, nie – tak hlboko sme nepadli, ani jako národ tak hlboko padnúť nemôžeme, zreknúť sa hodnosti našej národnej nikdy nemôže byť úmyslom naším, ale preto, aby sme bratom našim Maďarom neodtajiteľný dôkaz podali toho, že kvôli svornosti národov uhorských my i najsvätejších bohom daných a s nami zrodených právach našich samých sebä naskoľko to bez hrubej samovraždy možne je, zaprieť hotoví sme.
Podľa zásady vyše spomenutej žiadame a žiadať musíme: C) Aby snemové artikule tie, ktoré sa s rovnoprávnosťou a slobodou národov nezrovnávajú, menovite artikul 16: 1791, 7: 1792, 4: 1805, 3: 1836, 6: 1840, 2: 1844, 5. - §3: 1848 a 16. lit. e) 1848/Zb zákonom pozítívnym vyzdvižené boli.
Niet národa, ktorý by v láske a žiarlivej pridŕžavosti sa k reči a národnosti svojej bratov našich Maďarov prevyšoval. A či srdcia a mysle naše tvorca sveta podľa inších pravidiel utvori, ako srdca a mysle Maďarov? Čo jich bolí, to bolí i nás, čo jim pokladom je, to i nám pokladom je, práve tak drahým a neoceniteľným, i nám je reč naša najkrajšia, najľúbozvučnejšia, i nám je ona jediným prostriedkom vzdelávania sa národnieho, i nám je ona obrazom duchovnieho sveta nášho, a my tak dobre jako Maďari cítime to, že duch slobody a zápal vlastenecký v reči našej nám sa zjavujúci, magickým spôsobom preniká a obživuje vnútornosti naše, kým naproti tomu ten istý duch, ten istý zápal v reči nevlastnej, v rúchu cudzom k nám prichádzajúci, nevlastným, cudzím sa nám byť vidí. Reč naša je tak tuho so slobodou našou občianskou a s vlastenectvom naším dovedna spojená, že ju v jej prirodzených medzách a právach, len s týmto spolu potlačovať, alebo uznávať možno.
Žiadame ďalej: D) Na sneme samom zhotovenú osnovu zákonov reči našej hodnovernú.
E) Žiadame aby nám k náležitému politickému a právnemu vychovávaniu a vzdelávaniu slovenskej mládeže v príhodnom meste slovenskom akadémia právnická a mimo toho katedra reči a literatúry slovenskej na univerzite peštianskej na útraty krajinské založené boli.
F) Aby literárne i mravno-vzdelávateľné národnie spolky právom slobodnej asociácie zakladať a k cieľom tým potrebné príspevky zbierať nám vždy dovolené bolo.
G) Obciam slovenským v živle inonárodnom jako i obciam inonárodným v stoliciach slovenských osihotených a vyhraničiť sa nemohúcim už následkom zásady samosprávy občianskej náleží právo to: v obvode občianskeho života svojho reč svoju vlastnú užívať a národnosť slobodne pestovať a vzdelávať.
Nech nikto neobviňuje nás z prepiatosti, že reč našu vo vlasti našej, v rodisku našom a pristore tom, v ktorom ona domácou je, jako dvíhadlo verejného občianskeho života nášho zabezpečenú mať chceme. My reč našu nikomu nenatískame, len to žiadame, aby reč naša z jej prirodzeného práva vytiskovaná nebola.
H) Žiadame, aby pri očakávanom reorganizovaní tabule veľmožov, jestliby sa také na základe záujmov stalo, pritom mimo iných záujmov i záujmy národnosti a menovite našej slovenskej národnosti do ohľadu vzaté a pomerne zastúpené boli.
IV. Konečne osvedčujeme, že záujmy národa slovenského ohľadom slobody občianskej sú tie samé, sú jednostajné so záujmami všetkých uhorských, z ohľadu slobody národnej, ale so záujmami všetkých doteraz zákonami utlačených národov, menovite Rusínov, Rumunov, Srbov a Chorvátov, takže v priestore tom, ktorý národ slovenský obýva, úplne to isté žiada pre sebä (ohľadom totiž národnosti a slobody), čo bratia Maďari skutočne už majú, a zato aj jedon za všetkých a všetci za jednoho dobre stáť a bojovať chce.
Táto solidárnosť, s ktorou pred očami národov slobodných uhorských k záujmom slobody a národnosti sa hlásime, vynútená je utlačením národov nemaďarských.
Toto sú teda žiadosti naše, ktoré z ohľadu prevedenia rovnoprávnosti národnej snemu nášmu prednášame.
Bez uznania osobnosti našej národnej, bez vyznačenia Okolia toho, v ktorom osobnosť tá obsažená je, bez rovného práva rečiam a národnostiam v nich osobitných národopisných medzách pre nás opravdivej rovnoprávnosti niet.
Opakujeme ešte raz, že rovnoprávnosť národnia je svetoduchom prinesený základný kameň, celosti a jednoty vlasti našej spoločnej. Ona prebudená súc raz, neusne viacej, ale len zosilňovať sa bude v povedomí národov. Z jej ceny teda nič sa nemôže stiahnuť a objednať, ako sa nemohlo objednať z ceny nekdajších kníh sybilinských. História ale učí nás, že v osudných dobách národov alebo štátov zameškaná príležitosť nikdy viacej sa nevráti.
Heslo naše je: jedna, slobodná, konštitucionálna vlasť, a v nej sloboda, rovnosť a bratstvo národov.
V Turčianskom Svätom Martine dňa 7. Junia 1861.
[1] Celý názov dokumentu: Memorandum národa slovenského k vysokému snemu krajiny uhorskej, obsahujúce Žiadosti národa slovenského cieľom spravodlivého prevedenia a zákonom krajinským zabezpečenia rovnoprávnosti národnej v Uhrách.
[2] Inaugurálnymi - najvyššími.
[3] Politické útvary s vlastnou samosprávou.
[4] Dištrikt - obvod, odkres.
[5] Najvyššie štátne úrady v Uhorsku.
