Dohodli sme sa, že sa stretneme o pol desiatej na Hlavnom námestí. Ja som tam prišiel už o trištvrte hodinu skôr, čo keby náhodou prišla skôr? A i tak nemám rád, keď meškám. Pomocným bodom mal byť hlúčik ľudí sediacich niekde okolo na lavičkách. Všetko išlo podľa plánu. Teraz už zostalo len jediné - čakať kým sa niekde neobjaví. Neodradila ma od toho ani veľká zima a vietor, ktorý v ten deň brázdil ulicami mesta. "Keď už som tu, nevzdám to!" - hovoril som. A nebolo by to z mojej strany ani férové. Ešte šťastie, že som po niekom z našej rodiny zdedil veľkú dávku trpezlivosti a takéto veci ma nemôžu len tak ľahko vyhodiť z rytmu.
Veľká ručička sa pomaly, ale isto, blížila k číslu šesť a ja som vo vnútri som mal taký zvláštny pocit. Aby som nebol skrehnutý urobil som pár krokov a zrazu som cítil, ako ma niekto poklepkal po pravom pleci. Bola to ona... jedna z nás - bloggerov. Okrem seba mi predstavila aj svojich troch spolužiakov - Marianu, Matúša a Stana. Po krátkej diskusii o tom, kam vlastne pôjdeme sme vykročili do ulíc mesta. Cez Obchodnú sme sa dostali až k mojej bývalej škole a stadiaľ na Slavín - moje najobľúbenejšie miesto v Bratislave.
Tam sa to všetko začalo. Otvorila sa kniha a so zvedavosťou sa začali čítať moje prvé verše. A po nich bolo počuť už len samú chválu. V tej chvíli som bol na seba hrdý a zároveň šťastný, že som našiel úzky okruh ľudí, ktorý ma zdá sa pochopili. Vždy som totiž veril, že to moje písanie nie je márne. Že ešte existujú ľudia, ktorí majú o mňa záujem.
...po krásnom dni, strávenom v príjemnej spoločnosti, som si večer sadol a napísal túto báseň...
Bratislava - 31. máj 2005
Ďakujem ti slečna za krásny deň
strávený v uliciach tohoto mesta
a som rád, že som ťa potešiť smel
básňami z môjho pera.
Mám rád ten pocit, keď môžem ťa obdariť,
radosť ti spraviť, seba ti dať,
keď si ťa môžem do svojho srdca skryť
a ďalšiu báseň ti napísať.
Nehnevaj sa, prosím, ak poviem ti priateľ,
úprimne - hľadiac ti do očí,
mojimi básňami ja som ti iba chcel
povedať, že žiť som neskončil.
Aj keď už častokrát číhala beznádej
a ja som bezmocný voči nej stál,
neprestal som veriť, že ani naďalej,
ty - môj priateľ - si mi pomáhal.
