Obrodný proces[1] v období januára až augusta 1968

1. ZAČIATOK OBRODNÉHO PROCESU

Začína sa januárovým plénom => Príčiny: 1. Politické (otázka demokracie); 2. Hospodárske. Proces sa začal ako proces zhora (komunistami na januárovom pléne), ale pomaly sa menil na masové hnutie => Dôsledky: 1. Ďalšie kádrové zmeny ^[2] => Výsledok: 1. V ČSSR sa stabilizovalo hospodárstvo ^[3] .

2. AKČNÝ PROGRAM KOMUNISTICKEJ STRANY

Akčný program bol prijatý na pléne ÚV KSČ dňa 10. apríla 1968. Obsahoval hlavné úlohy pre komunistickú stranu: 1. Demokratizovať spoločnosť^[4]; 2. Spojiť širokú demokraciu s ve­deckým odborným zriadením; 3. Demokratizovať volebný systém; 4. Vypracovať novú ústa­vu; 5. Zmeniť kádrovú politiku^[5] (odstránenie kádrového stropu^[6]); 6. Sloboda prejavu; 7. Sloboda pohybu; 8. Dokončiť rehabilitáciu nevinne prenasledovaných; 9. Rozšíriť právo­moci parlamentu; 10. Kontrolovať policajné orgány.

Program taktiež obsahoval konečný návrh hospodárskej reformy: 1. Demokratizovať ve­denie podnikov; 2. Zvýšiť právomoci podnikov; 3. Zaviesť drobné podnikanie v službách^[7]; 4. Zvýšiť mzdy a životnú úroveň obyvateľstva 5. Usporiadať vzťahy Slovákov a Čechov na princípe federácie^[8].

V zahraničnej politike sa budeme orientovať na ZSSR, ale je tu potreba formulovať vlastné stanoviská k základným otázkam svetovej politiky.

3. ROZVOJ DEMOKRATIZÁCIE, POSTOJ ZSSR A OSTATNÝCH SOCIALISTIC­KÝCH STRÁN K DEMOKRATIZÁCII

1. Zrušenie cenzúry; 2. Vznik nových politických organizácií ^[10] (KAN ^[11] , K231 ^[12]) => Problém, ktorý vznikal demokratizáciou: 1. Vznik radikalizmu = > Požiadavka prechodu ku parla­mentej demokracii ^[13]. ZSSR zmeny v ČSSR však odmietol, pretože mal strach z demokratického procesu ^[14] v krajine. Ozna­čoval to za tzv. revizionizmus ^[15] .

4. UVEREJNENIE PREHLÁSENIA DVETISÍC SLOV KONCOM JÚNA 1968

Toto prehlásenie, ktorého autorom bol Lud­vík Vaculík bolo namierené proti konzerva­tívcom a malo podporiť pojanuárový vý­voj v krajine. Manifest bol adresovaný pra­cujúcemu ľudu – robotníkom, roľníkom, ved­com a umelcom. Vyzýval k stávkam a de­monštráciám. Súčasne bolo protestom ZSSR proti politike pokrokových síl v ČSSR. Po vydaní vyhláse­nia ZSSR oficiálne protesto­val ^[22] . Ako reakcia na protest bolo odsúdenie prehlásenia predsedníctvom ÚV KSČ.

5. VPÁD VOJSK VARŠAVSKEJ ZMLUVY ^[23] (21. AUGUST 1968)

Rozkaz na obsadenie Československej republiky bol vydaný 20. augusta 1968. Vojská ZSSR, Poľska, Maďarska, Bulharska a NDR začali najväčšiu operáciu (do histórie vošla bod pojmom operácia Dunaj) v dejinách Varšav­skej zmluvy^[24]. Československé vedenie útok prekvapil a KSČ intervenciu odmietla^[25]. Z prí­chodom okupantov nesúhlasila väčšina obyvateľstva^[26]. Po vpáde vojsk na územie ČSSR boli Sovietmi za spolupráce československých príslušníkov verejnej bezpečnosti zatknutí niektorí hlavní stranickí predstavitelia (Alexander Dubček, Josef Smrkovský a Oldřich Černík) a deportovaní do ZSSR.

6. VYSOČNIANSKE ZHROMAŽDENIE (22. AUGUST 1968)

Väčšina delegátov z tohto zhromaždenia, medzi ktorými chýbali účastníci zo Slovenska, tvorila kulisu pre vopred pripravené vyhlá­senie platformy, ktorá sa úplne rozchádzala s poslaním, programom i celou revolučnou a internacionalistickou históriou KSČ.

ÚV KSČ na svojom zasadnutí v dňoch 25. septembra – 26. septembra 1969 vyhlásil toto zhromaždenie za neplatné a charakteri­zoval ho ako výsledok neprípustnej frakčnej činnosti, niektorých členov ÚV KSČ a ďal­ších pravicovo oportunistických síl.

[1] Tzv. Pražské jaro, ktorého úloha a hlavný cieľ, presadzované najmä reformnými komunistami, bola obro­da komunistickej strany, ktorá sa ocitla na pokraji rozpadu. „Keď sa obrodí strana, vedúca sila v zemi, obnoví sa tiež aj spoločnosť – predovšetkým hospodársky, ale i politicky a kultúrne.“
[2] Mnohí konzervatívci, aj dobrovoľne, odchádzajú z vysokých funkcií. Nastupuje nové vedenie Josef Smr­kovský (predseda Národného zhromaždenia), Jiří Hájek (minister zahraničných veci), Josef Pavel (minister vnútra).
[3] Nespokojnosť vyplývala z politických pomerov.
[4] Zaistiť budúcu slobodu a práva občanov. Komunistická strana bude uplatňovať „socialistickú demokra­ciu“, nemieni všetko centrálne riadiť a kontrolovať, a teda byť „univerzálnym správcom spoločnosti“. Výslovne sa zdôrazňuje, že politika strany nesmie viesť k tomu, aby občania nekomunisti mali pocit, že sú vo svojich právach a slobodách vedúcou úlohou strany obmedzovaní, ale práve naopak, aby „v činnosti strany videli záruku svojich práv, slobôd a záujmov.“
Väčšina vedenia KSČ bola za pokračovanie akčného programu. Časť sa však ľudového hnutia zľakla (Vasil Biľak, Drahomír Kulder, Alois Jindra), pretože ich desila kritika v strane i tajné voľby.
[5] Funkcie obsadzovať podľa schopnosti vzdelanosti a nie podľa straníckej príslunšnosti.
[6] Systém, v ktorom iba komunista môže zastávať určité funkcie, povolania a mať nárok na vyššie vzdelanie.
[7] Súkromné vlastníctvo.
[8] Slováci budú mať svoju vlastnú Slovenskú socialitickú republiku.
[9] Viac ako tretina členov ústredného, krajského a okresného výboru KSČ musela buď rezignovať alebo bola vylúčená.
[10] Ich programom bola likvidácia vymožeností februára 1948 a faktická likvidácia socializmu.
[11] Táto politická organizácia – Klub angažovaných nestranníkov – bola založená 11. apríla 1968. Jej zaklada­teľmi boli Ivan Sviták, Václav Havel a Václav Černý. Heslá organizácie: 1. KAN ví co chce. V politice čisté ru­ce.; 2. Kdo se bojí opozice, ten se bojí o pozice.; 3. Lidé jako Novotný ať se drží u plotny.; 4. Rozpustit politickou složku StB v HNO3.
[12] Zakladateľmi Organizácia väzňov z 50. rokov boli zväčša bývalí priami agenti západných rozviedok Ka­rel Nigrin, Jaroslav Brodský, Otakar Rambousek
[13] Čo bolo typické pre obdobie prvej ČSR.
[14] Báli sa, že sa čosi také môže preniesť aj k nim.
[15] „Komunistická strana Československa postupne prestala byť v roku 1968 riadiacim centrom socialistické­ho spoločenského poriadku.“ (Oficiálny dokument Komunistickej strany Československa, Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, 1973, Nakladateľstvo Pravda, str. 25) Preto Československá delegácia rokovala so sovietskymi predstaviteľmi a snažila sa ich presvedčiť, že nechceme odstrániť socializ­mus. Aby sme ich presvedčili, že sa nič nedeje, prijali sme požiadavku cvičenia vojsk Varšavskej zmluvy na našom území.
[16] ZSSR, Poľsko, NDR, Maďarsko a piatym členom malo byť ČSSR. To však pozvanie neprijalo, pre úsilie pravicových síl blokovať akúkoľvek snahu o dorozumenie a obnovu vzájomnej dôvery medzi KSČ a brat­skými stranami socialistických krajín, a tak nastúpilo kurz roztržky medzi spojencami. Výsledok: 1. List adre­sovaný ÚV KSČ. Tento list však predsedníctvo odmietlo a zvolilo postup proti najvlastnejším záujmom na­šej strany a socializmu. V ňom totiž spojenci charakterizovali situáciu v ČSSR ako nástup reakcie podporo­vanej imperializmom.
[17] Začiatkom augusta sa v Čiernej nad Tisou zišlo československo-sovietske vedenie, aby vyriešili situáciu v ČSSR. Vyhlásenie z tohto zasadnutia sa nazýva Brežnevova doktrína obmedzenej suverenity.
[18] Výsledok: 1. Kompromisné prehlásenie potvrdenia zachovania suverenity; 2. Rovnoprávnosti všetkých zú­častnených štátov; 3. Územnej nedotknuteľnosť. Nátlak na ÚV KSČ síce ďalej pokračuje. S takýmto postupom voči nám nesúhlasilo Rumunsko a Juhoslávia.
[19] Výsledok: 1. Potvrdené dohodnuté zloženie predsedíctva ÚV KSČ z predchádzajúceho zjazdu¹; 2. Jednoho­dinový generálny štrajk. Účastníci zjazdu boli za odchod okupantov z ČSSR, ktorým sa nepodarilo vytvoriť no­vú vládu. Hlavnú zásluhu na tom ma nesúhlas prezidenta Ludvíka Svobodu.
¹ Úlohy: 1. Zvoliť nové vedenie ÚV; 2. Schváliť nové stanovy; 3. Prebudovať stranu na federatívnom princípe. Predzjazdová kampaň vyústila do boja medzi progresívnymi silami a konzervatívnymi silami.
[20] Dňa 23. augusta 1968 (aj napriek odporu pravicových predstaviteľov) bol prezident Ludvík Svoboda spolu s československou delegáciou na čele s Gustávom Husákom povolaný do Moskvy.  Výsledkom štvordenných rokovaní bolo podpísanie spoločného protokolu, v ktorom prítomní účastníci: 1. Vyjadrili svoje odhodlanie dosiahnuť normalizáciu pomerov v Československu na základe marxizmu-leninizmu; 2. Obnoviť vedúcu úlohu strany a autoritu štátnej moci robotníckej triedy; 3. Vyradiť kontrarevolučné organizácie z politického života a upevniť medzinárodné zväzky ČSSR so ZSSR a ďalšími socialistickými spojencami. => 1. Sovietske vojská ostávajú v ČSSR; 2. Výsledky mimoriadneho XIV. Zjazdu boli vyhlásené za neplatné. Po váhaní takmer všetci protokol podpísali => Zmeny vo vzťahoch medzi ČSSR a ZSSR (začalo sa konštruktívne pracovať).
[21] Tento zjazd sa konal vo vyhrotenej nacionalistickej a antisovietskej atmosfére. Prihlásil sa k výsledkom nelegálneho vysočnianskeho zhromaždenia a podľa jeho príkladu prijal provokačnú výzvu, ktorú adresovali komunistickým a robotníckym stranám piatich socialistických krajín.
Na zjazde ÚV KSS o tri dni neskôr (28. augusta 1968) ÚV KSS prijal uznesenie, ktorým odmietol legálnosť vy­sočnianskeho zhromaždenia a obsahovo anuloval závery mimoriadneho zjazdu ÚV KSS zo dňa 26. augusta. Členovia ÚV KSS na zjazde jednomyseľne schválili moskovský protokol (ÚV KSČ ho schválil o tri dni ne­skôr), a do funkcie prvého tajomníka ÚV KSS zvolili Gustáva Husáka.
[22] Celkovo medzinárodné podmienky v roku 1968 neboli priaznivé pre reformné snahy v ČSR. ZSSR sa obával ohrozenia svojho režimu a preto potláčal všetky nepokoje, (napr. študentské nepokoje v Poľsku v marci v ro­ku 1968).
[23] „Objektívne posúdenie a objasnenie príčin a súvislostí hlbokej krízy, v ktorej sa ocitla KSČ a celá spoloč­nosť v roku 1968, nezvratne dokazujú, že vnútorné sily, paralyzované politikou pravicových predstaviteľov vo vedení strany, neboli schopné sa zmobilizovať a zastaviť frontálny nástup kontrarevolúcie. Za takejto situácie bolo potrebné sa rozhodnúť, či sa má (1.) čakať, kým kontrarevolúcia vyvolá bratovražedný boj, keď budú zo­mierať tisíce ľudí, a až potom poskytnúť internacionálnu pomoc, alebo (2.) prísť zavčasu a predísť krvavej tragédii i za cenu počiatočného nepochopenia doma i v zahraničí. Vstup spojeneckých vojsk do Českosloven­ska 21. augusta 1968 predišiel takémuto krvipreliatiu, bol teda potrebným a jedine správnym riešením.“ (Ofici­álny dokument Komunistickej strany Československa, Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ, 1973, Nakladateľstvo Pravda, str. 35)
[24] Vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ k okupácii ČSSR: „Včera dňa 20. augusta 1986 okolo 23. hodiny večer prekročili vojská Sovietskeho zväzu, Poľskej ľudovej republiky, Nemeckej demokratickej republiky, Maďarskej ľudovej republiky a Bulharskej ľudovej republiky štátne hranice Československej socialistickej republiky. Stalo sa tak bez vedomia prezidenta republiky, predsedu Národného zhromaždenia, predsedu vlády i prvého tajom­níka ÚV KSČ a týchto orgánov.“ (Dokumenty o okupácii ČSSR, Bratislava, 1986.) Vpádu sa podľa dobových správ československého armádneho velenia zúčastnilo 27 bojových divízií, 800 lietadiel, viac ako 6 300 tankov a silné raketové vojsko.
[25] Vyhlásenie predsedníctva ÚV KSČ na vpád vojsk: „Vojská varšavskej zmluvy porušili všetky zásady a vzťa­hy medzi socialistickými štátmi, taktiež porušili základné normy medzinárodného práva!“
[26] Avšak v oficiálnom dokumete KSČ (Poučenie z krízového vývoja v strane a spoločnosti po XIII. zjazde KSČ) nájdeme: „Vstup spojeneckých vojsk piatich socialistických krajín do Československa bol aktom interna­cionálnej solidarity, ktorý zodpovedal tak spoločným záujmom československých pracujúcich, ako aj medziná­rodnej robotníckej triedy, socialistického spoločenstva a triednym záujmom svetového komunistického hnutia. Touto internacionálnou akciou sa zachránili životy tisícov ľudí, zabezpečili sa vnútorné i vonkajšie podmienky pre ich mierovú a pokojnú prácu, upevnili sa západné hranice socialistického tábora a zmarili sa nádeje impe­rialistických kruhov na revíziu výsledkov druhej svetovej vojny.“