1. CHARAKTERISTIKA VLÁDY LADISLAVA II. (1491 - )
Kandidáti na uhorský trón: 1. Beatrice; 2. Ján Korvín; 3. Jagelovci. Uhorsko chcelo slabého panovníka, preto si vybrali Ladislava II. Bol dobrý vojak, ale šľachta si myslela, že je neschopný, čo ale nebola pravda. Dostal prezývku kráľ Dobrze. Jeho prvým krokom bolo zrušenie všetkých opatrení, ktoré zaviedol Matej Korvín => kráľovská pokladnica zívala prázdnotou => zrušil žoldnierske vojsko.
V roku 1491 v Bratislave uzavrel nástupnícku dohodu s Habsburgovcami, ktorú v roku 1515 potvrdil => v Uhorsku nastali rozpory, keďže vyššia šľachta podporovala nástupnícku dohodu a nižšia, na ktorej čele bol Ján Zápoľský, nie. Dôsledkom bojov nastal hospodársky úpadok mesta a zhoršilo sa aj postavenie poddaných => Formy odporu: 1. Ozbrojené povstanie; 2. Úteky; 3. Zbrojníctvo. Aj pri tomto panovníkovi ostáva postoj šľachty k tureckému boju ako pri Albertovi Habsburgskom.
V roku 1514 sa uskutočnilo veľké roľnícke povstanie => Príčiny: 1. Ostrihomský arcibiskup Bakacs, ktorý bol v tom čase najbohatším mužom v Uhorsku sa chcel stať pápežom, a preto vyhlásil križiacku výpravu proti Turkom.
1.1. Dózsovo povstanie v roku 1515
Cieľom Dóžovho povstania bolo vrátiť poddaným stratené práva – slobodu sťahovania a návrat obecnej pôdy, pasienkov a lesov. Ideológom tohto povstania bol kňaz Meszáros. Slovensko toto povstanie nezasiahlo a pri Temesvári bolo úspešne potlačené => Príčiny neúspechu: 1. Slabá výzbroj => katastrofálne dôsledky voči povstalcom. Šľachta prísne popravovala vodcov povstania. Od tohto momentu sa zaviedlo nevoľníctvo[1]. Všetky nové zákony schválil uhorský snem a zhrnul ich do Tripartity.
2. CHARAKTERITIKA VLÁDY ĽUDOVÍTA II.[2] (1516 – 1526)
Ľudovít II. Jagelovský bol slabým panovníkom. Za jeho vlády vrcholí anarchia a politické rozbroje medzi šľachtou. Kráľovská pokladnica bola prázdna => kráľ začal raziť neplnohodnotné mince – libertáše => povstanie baníkov. Toto, nakoniec potlačené povstanie, malo centrum v Banskej Bystrici, ale baníci dosiahli zvýšenie miezd.
2.1. Moháčska porážka
V tomto období zúrilo nebezpečenstvo zo strany Turkov. Sultán dobyvateľ Sülejman obsadil Belehrad, Sabač a Zemuň. Šľachta sa chovala sebecky voči tureckému nebezpečenstvu, ktoré vyvrcholilo bitkou pri Moháči v roku 1526, kde kráľ Ľudovít II. utrpel zdrvujúcu porážku => Dôsledky: 1. Otvorila sa cesta Turkom do Uhorska; 2. Končí obdobie vrcholného feudalizmu a začína neskorý feudalizmus; 3. Z Česka, Uhorska a Rakúska sa vytvorila Rakúska monarchia.
3. NÁSTUP HABSBURGOVCOV NA ČESKÝ A UHORSKÝ TRÓN
3.1. Česko
Na trón v českej časti Uhorska nastupuje Ferdinand Habsburský, v ktorom ľudia videli oporu proti Turkom. Potlačil povstanie v Uhorsku, bol proti meštiactvu, podplatil uhorských šľachticov.
3.2. Uhorsko
V Uhorsku boli kandidáti na trón dvaja – Ján Zápoľský a Ferdinand Habsburský. Obaja kandidáti mali svoje vojsko. Ferdinand žoldnierov a Ján hajdúske vojsko. V bojoch mal šťastie raz jeden, raz druhý. Až v roku 1536, keď podpísali Varadínsky mier, v ktorom sa dohodli, že každý si bude vládnuť na svojom území boje prestali. Medzitým však Ján Zápoľský zomrel a Turci vtrhli na územie Uhorska pod zámienkou brániť záujmy malého Žigmunda. Potom sa Uhorsko rozdelilo na 3 časti – Habsburgovcom patrila Slovenská časť Uhorska a podunajské oblasti a Turkom pripadli územia, ktoré ovládol Žigmund.
[1]
[2] Za uhorského kráľa korunovali Ľudovíta ešte ako dvojročné dieťa. Keď zomrel Vladislav II., jeho otec, mal Ľudovít sotva 10 rokov. A tak sa jeho poručníctva ujali Tomáš Bakóc, Ján Bornemisza a Juraj Brandenburský. Správu krajiny prevzala do rúk kráľovská rada, ktorú tvorili zástupcovia kléru, vyššej i nižšej šľachty. Už jej zloženie dávalo tušiť veľké problémy, ktoré čakajú krajinu. V Uhorsku totiž práve v tomto období vrcholil zápas medzi vyššou a nižšou šľachtou. Bolo naivné myslieť si, že títo ľudia nájdu pre dobro krajiny spoločnú reč. Naviac, ani jedna zo súperiacich skupín nejavila záujem plniť si povinnosti a záväzky voči štátu, navzájom sa pretekali v tom, kto ukoristí najviac. Zatiaľ korunovaný kráľ Uhorska trpel núdzou, musel svoje výdavky drasticky obmedzovať. Výsledkom finančných problémov bolo vydávanie nehodnotných mincí, čo celú situáciu ešte zhoršovalo.
Katastrofálna vnútropolitická situácia Uhorska nahrávala expanzívnym chúťkam Osmanov. V čase, keď chýbali peniaze na udržiavanie hradov a posádok v južnom pohraničí krajiny, mali výbornú možnosť definitívne sa porátať s Uhorskom.
V roku 1521 dobyli Turci mimoriadne dôležité pevnosti Belehrad a Šabac. I napriek tomu, že obliehanie, najmä Šabacu, trvalo veľmi dlho, takže kráľ mal dosť času poslať obliehaným pomoc. No Ľudovít bol úplne bezmocný. Vrcholom anarchie bol rozpad vojska po páde Belehradu. Kráľ bol príliš mladý a neskúsený, aby si dokázal v tejto situácii poradiť. Isté nádeje mu dodal sobáš s Annou Habsburskou i svadba jeho sestry s Ferdinandom Habsburským. Mladý vládca mohol dúfať v pomoc švagra, i mocného cisára Karola V., ktorým ako členom habsburského rodu nemohlo byť ľahostajné prípadné ohrozenie rakúskych krajín v prípade pádu Uhorska. Keďže však Habsburgovci uprednostnili riešenie problémov v západnej Európe a ani strýko Žigmund, poľský kráľ sa s pomocou neponáhľal, ostal Ľudovít, i napriek plamenným výzvam pápeža Klementa VII. na pomoc, opäť osamotený.
Taká bola situácia v čase, keď sa sultán Sulejman II. otvorene vyslovil o tom, že dobyje Uhorsko, ba dokonca o svojom úmysle informoval i mladého kráľa. Ani toto zjavné nebezpečenstvo nedokázalo zjednotiť uhorskú šľachtu, ktorá sa naďalej vybíjala v osobných sporoch a nebola ochotná akceptovať kráľovu vôľu.
A tak keď sa na pochod do Uhorska vydala vyše stotisícová Sulejmanova armáda, na výzvu Ľudovíta sa zhromaždilo sotva 30 000 bojovníkov, ktorí nemohli byť Turkom rovnocenným partnerom. Či sú udalosti okolo zrady Jána Zápoľského, ktorý údajne nečinne čakal s dvadsaťtisícovým vojskom na správu o výsledku bitky pri Moháči, pravdivé, alebo nie, nie je až také dôležité. V každom prípade, ide o presnú ilustráciu pomerov vo vtedajšom Uhorsku.
Výsledkom bitky pri Moháči 29. augusta 1526 bol okrem uhorskej porážky i fakt, že po nešťastnej smrti kráľa Ľudovíta, ktorý sa mal utopiť na úteku v riečke Csele, ostala krajina opäť bez panovníka. A to pre Uhorsko neveštilo nič dobré. Strata osobnej slobody.
