1. ZAČIATOK OSLOBODZOVANIA V ROKU 1944
Ludvík Svoboda |
Oslobodzovanie Slovenska sa začalo operáciou na Dukle (Karpatsko-duk-lianska operácia) 8. septembra 1944. Odohrávali sa tu veľmi ťažké boje pretože bola zima, ťažký terén (hory, blato) a obrana Nemcov bola veľmi dobre organizovaná. Bojov sa zúčastnila 38. sovietska armáda 4. ukrajin-ského frontu a Prvý Československý armádny zbor pod vedením armádne-ho generála Ludvíka Svobodu.
Prekročenie Duklianskeho priesmyku |
Prvá oslobodená obec na Slovensku bola o-bec Kalinov – 21. sep-tembra 1944.
Ako prví Dukelský priesmyk prekročili 6. októbra 1944[1] príslušníci Prvého Československého armádneho zboru, potom sa však postupovalo krokom.
Do konca roku 1944 sa oslobodzovalo východné Slovensko. Na juhu sa posunul front k dolnému Hronu. Sovietskym vojskám pomáhali partizáni, ktorí sa podľa pokynov presúvali ďalej na západ, alebo išli sovietskym vojskám oproti. (Tri dni partizáni znemožňovali Nemcom vybudovať obranu pri Liptovskom Hrádku, a tak otvoriť cestu na Liptovský Mikuláš. Sťažovali presuny nemeckých vojsk a ich zásobovanie.)
Transport československých vojakov pri Duklianskom priesmyku |
Oslobodzovania Slovenska sa zúčastnili: 1. Vojská štvrtého ukrajinského frontu; 2. Vojská druhého ukrajinského frontu [2]; 3. Prvý Československý armádny zbor; 4. Rumunské jednotky; 5. Dunajská flotila.
Vojská 4. ukrajinského frontu postupovali od Ondavy cez Šariš a Spiš na Liptov. Z juhu vojská 2. ukrajinského frontu prenikali Pohroním a oslobodzovali stredoslovenské mestá. Na prelome marca a apríla sa odohrávali ťažké boje na Liptove a Orave. Podarilo sa prelomiť nemeckú obranu a na juhu boli oslobodené mestá Komárno, Nitra a Nové Zámky. Teraz bola otvorená cesta na Bratislavu.
Vojaci bojujúci v Slovenskom národnom povstaní |
4. apríla 1945 za pomoci Dunajskej armády vojská vojská 2. ukrajinského frontu oslobodili Bratislavu. Po oslobodení Bratislavy Tisova vláda utiekla na Záhorie a potom do Rakúska.
Boje sovietskych vojakov na úpätí Karpát |
Najdlhšie Nemci držali časť Považia, a to do konca apríla 1945 (išlo o oblasť od Čadce, Žilinu až po Trenčín). Veľmi ťažké boje sa viedli vo Veľkej a Malej Fatre[3]. 30. apríla 1945 bola oslobodená Žilina a Považská Bystrica.
3. POMOC OBYVATEĽOV FRONTU
Obyvateľstvo, často aj s nasadením vlastného života, pomáhalo oslobo-diteľským vojskám[4]. Duch povstania bol na Slovensku stále živý.
Ludvík Svoboda s občanmi ČSR po bojoch na Dukle |
4. VÝZNAM SLOVENSKÉHO NÁRODNÉHO POVSTANIA
„Od prvého dňa bojov všetci my, československí občania žijúci v Sovietskom zväze, spoločne s delegáciou československej vlády, ktorá práve v týchto dňoch prišla do Moskvy, urobili sme všetko, aby sme informovali soviet-sku verejnosť o hrdinskom boji slovenského národa a aby sme rokovali o pomoci.“
„Chápali sme, že ide o historickú udalosť v živote slo-venského národa. Slovenský národ svojím jednotným a odhodlaným vystúpením, zomknúc sa pod vedením Slo-venskej národnej rady, zaujal čestné miesto medzi všetkými slovanskými a demokratickými národmi, za-bezpečil toto čestné miesto i pre budúce slovenské pokolenia, ktoré z dnešného oslobodzovacieho boja budú navždy čerpať morálnu silu.“
Bilancia SNP |
„Chápali sme, že veľký boj slovenského ľudu je nesmiernym prínosom pre celý náš československý oslobodzovací boj, pre spoločný boj všetkých našich národov proti spoločnému nepriateľovi a za spoločný cieľ – za ľudovú demokraciu – sociálne a národnostne spravodlivú Československú republiku. “
Československí vojaci o-sádzajú erb ČSR na hrani-ciach pri Dukle |
„Chápali sme tiež, aká veľká úloha, aká veľká zodpovednosť a povinosť je uložená nám Čechom. Obrátili sme sa preto všetci spoločným manifestom na český ľud, volajúc ho do ozbrojeného partizánskeho boja, aby v jednom zápase bolo dokumentované bratstvo českého a slovenského národa a aby toto bratstvo, ktoré je posvätené krvou, pretrvalo veky. “
Zničená osada Brusnica |
„Sme šťastní, že po rokoch emigrácie sme znova medzi vami, že môžeme slobodne, úprimne a bratsky hovoriť k vám – k zástupcom a reprezentan-tom slovenského národa, k vodcom jeho veľkého boja.“
„Naše víťazstvo je isté. Nemeckú krvavú beštiu poráža Červená ar-máda na východe, anglické i americké vojská na západe a z Ju-hoslávie ju vyháňa oslobodzovacia armáda juhoslovanských bojovníkov. Blízko je deň, keď hitlerovských katov budú súdiť podľa zásluhy – blízko je už deň, keď budeme súdiť bratských i háchovských zrad-cov.“[5]
[1] Za socializmu sa 6. október oslavoval ako deň Československej armády (pozn. aut.).
[2] Na ich čele stál maršal Roman Malinovskij.
[3] Napríklad o horu Polom, lebo mala strategické postavenie.
[4] Prevádzali ich neznámimi chodníčkami, prevážali ich cez rozvodnené jarné rieky. (Obyvateľstvo Turca nosilo náboje a ranených, pomáhalo do hôr niesť delá a mínomety.)
[5] Z reči Jána Švermu v Slovenskej národnej rade dňa 3. októbra 1944.
