1. POVSTANIE ŠTEFANA BOČKAYA[2] (1604 – 1606)
Podnet: 1. Vlastizradné procesy; 2. Cisár skonfiškoval majetky. Zabral evanjelický kostol a dal ho katolíkom => prehĺbenie nespokojnosti a plienenie majetkov šľachty pozdĺž rieky Tisy, v ktorých boli aj Bočkayove majetky. Štefan je zvolený na čierno a dostáva titul Sedmohradské knieža. Obsadil celé Slovensko, najmä banské mestá, ktoré boli jeho prvým cieľom, no neobsadil Bratislavu – len jej predmestia. Jeho spojencami boli Turci.
Toto povstanie je súčasťou 15 ročnej vojny. Končí podpísaním mieru vo Viedni => Výsledok: 1. Šľachta obhájila svoje náboženské privilégiá.
2. POVSTANIE GABRIELA BETHLENA (1619 – 1622, 1626)
Príčiny: 1. Porušovanie viedenského mieru. Bethlenovými spojencami boli Turci a česká šľachta. Taktiež obsadil celé Slovensko a dobyl Bratislavu aj s hradom. V Banskej Bystrici bol zvolený za uhorského kráľa, no nedal sa korunovať. Spoločne s českou šľachtou útočil na Viedeň => povstanie je súčasťou 30 ročnej vojny. Uzavrel s cisárom mier a tým umožnil poraziť českú šľachtu. V roku 1622 bol Mikulovciach uzavretý taký istý mier ako vo Viedni => šľachta opäť obhájila svoje náboženské privilégiá. Bethlen bol nespokojný s výsledkom mieru, a preto začal znova bojovať. Definitívny mier bol uzavretý v Bratislave (1626).
3. POVSTANIE JURAJA I. RÁKOCZYHO (1644 – 1645)
Ďalšie sedmohradské knieža od roku 1632 nadväzovalo kontakty so Švédskom a Francúzskom. Rákoci mal vpadnúť do Uhorska, a tak podporiť vojenské operácie Švédov v 30 ročnej vojne. Keď padol švédsky kráľ Gustav II. Adolf v bitke pri Lütrene (1632), Rákoci vojensky nevystúpil proti cisárovi. Urobil tak až v rokoch 1644 – 1645, keď jeho vojská so striedavými úspechmi prenikli z východného až na západné Slovensko. Cisárska armáda ich vytlačila a povstalci si svoje pozície udržali len vo východoslovenských mestách.
Povstanie Juraja I. Rákociho sa skončilo mierom v Linzi v roku 1645. Tento mier priznal náboženskú slobodu aj poddaným. Hoci poddaní formálne mali túto slobodu, prakticky však boli vydaní svojvôli zemepánov. Šľachta posilnila svoje postavenie v stoličnej správe a neobmedzene vládla nad svojimi poddanými.
4. POVSTANIE IMRICHA TÖKÖLYHO[3] (1678 – 1687)
V rokoch 1678 – 1687 vypuklo v Sedmohradsku ďalšie povstanie. Na jeho čele bol Imrich Tököly, ktorému sa podarilo obsadiť takmer celé Slovensko. Hoci cisár Leopold I. zvolal do Šopronu uhorský snem (1681), kde protestantom ponúkol určité ústupky (artikulárne kostoly), bolo už neskoro a nespokojní ľudia sa pridávali na Tökölyho stranu. V roku 1682 pred dobytím Fiľakovského hradu, turecký miestodržiteľ Ibrahim korunoval Tökölyho za kráľa stredného Uhorska ako tureckého vazala => týmto spôsobom sa územie, ktoré spravoval Tököly stalo právne aj vazalským štátom Osmanskej ríše. Imrichove úspechy však boli podmienené úspechmi tureckých vojakov.
V roku 1683 Osmanská ríša začala veľkú ofenzívu proti Viedni => začiatok oslobodenia slovenského a maďarského územia od tureckej nadvlády. V rokoch 1683 – 1689 cisárska armáda obsadila Šturovo (Párkány), Nové Zámky, Ostrihom a Budín. Postupovala po území dnešného Maďarska. Až v roku 1697 cisár Eugen Savojský porazil Turkov pri Zente.
V roku 1699 uzavreli Turci s Habsburgovcami mier v Karlovciach. Tenro mier potvrdil všetky územné výboje cisárskej armády a Turci boli definitívne vyhnaní z Uhorska.
Všetky povstania skončili priateľným výsledkom pre šľachtu – klady: 1. Ubránenie náboženskej slobody – zápory: 2. Spájanie šľachty s Turkami.
5. POVSTANIE FRANTIŠKA RÁKOCZYHO II. (1703 – 1711)Príčiny: 1. Nespokojnosť poddaných. Toto povstanie bolo najväčšie. Zúčastnilo sa na ňom najviac poddaných, ktorí bojovali za zrušenie nevoľníctva. Šľachta chcela získať samosprávu, preto očakávala pomoc od Ruska a Francúzska.
V roku 1707 sa konal snem v Guode, kde výhlásili Habsburgovcov zosadených z uhorského trónu.
Rozpory v povstaleckom tábore => poddaní masovo opúšťajú povstanie => Dosledky:
1. Razenie neplnohodnotných mincí. V roku 1707[4] bolo povstanie definitívne potlačené.
[1] Príčiny povstaní: 1. Hospodárske (boj o hospodárske ovládanie územia); 2. Politické (absolutizmus a centralizmus Habsburgovcov => obmedzovali politické výsady); 3. Náboženské (rekatolizácia).
Charakter: 1. Povstanie bolo stavovské – bojuje sa za záujmy šľachty. Všetky povstania vypukli na východe v Sedmohradsku. Spojencami povstalcov v povstaní boli Turci.
[2] V programe šľachtického protihabsburgského povstania bol zápas o náboženskú slobodu. Povstalci sa pomstili stúpencom cisára Rudolfa II., pretože žoldnierske vojská pustošili bezbranné meštiactvo. Novokrstenci (habáni), ktorí zachovávali zásady spotrebného komunizmu a boli zruční remeselníci, neuznávali nijakú cirkevnú vrchnosť. Hoci patrili k reformačným prúdom, bočkayovci ich nešetrili.
[3] Sprisahanie Vešeléniho (František Vesselényi na malej fotografii) (1664 – 1677) => Príčiny: 1. Zosilňuje sa absolutizmus a centralizmus => začiatok boja o ovládanie uhorského obchodu s dobytkom; 2. Účasť katolíckej šľachty na sprisahaní (hospodárska príčina). Sprisahanie bolo odhalené a v rokoch 1670 – 1671 vyšetrované => Výsledok: 1. Hlavných vodcov popravili.
Nastolila sa vojenská diktatúra a zosilnila sa rekatolizácia => Prejavy: 1. Zaberanie protestanských kostolov (Turá Lúka, Senica); 2. Zriadenie mimoridnych súdov proti protestanskej inteligencií (Bratislava, Prešov), kde chceli kňazov prinútiť prestúpiť na katolícku vieru. Ak sa nedali presvedčiť, odchádzali na galeje. Začína sa rozvíjať drobná vojna medzi kurucmi (odporcovia Habsburgovcov) a labancami (Habsburské žoldnierske vojská). Kuruci viedli partizánsku vojnu => Dôsledky: 1. Dobytie Oravského hradu. V roku 1672 je však získaný spať a povstanie je kruto potlačené.
Vyvolanie ďalšieho povstania Imricha Tökölyho => Dôsledky: 1. Zišiel sa snem v Bratislave (1687), kde bol vyhlásený Uhorský snem za dedičný pre Habsburgovcov; 2. Zrušilo sa právo odporu zo Zlatej buly; 3. Zaviedla sa Habsburská diktatúra. Mestá sa búrili, najviac sa bránil Prešov („prešovské jatky“).
[4] V bitke pri Trenčíne.
