1. KONSOLIDÁCIA[1] HOSPODÁRSTVA
V marci 1953 zomiera Stalin [4] a po návrate z jeho pohrebu z Moskvy o dva týždne aj Klement Gottwald. Nové vedenie Komunistickej strany Československa, zvolené po Gottwaldovej smrti, pokračovalo v starých koľajách, čo vyvolalo nepokoje nielen u nás ale aj v Maďarsku a NDR.
Jedno z prvých opatrení[5], bolo opatrenie na zastavenie hospodárskej katastrofy: 1. Obmedzenie ťažkého priemyslu[6]; 2. Zvýšenie výroby spotrebného tovaru. Zlepšuje sa stav v poľnohospodárstve (viac sa mechanizuje, zavádzajú sa stroje), nastal vzrast výkupných cien, znížili sa povinné dodávky štátu u družstevníkov. Roľníkom bol umožnený odchod z družstiev. Ak mali vznikať nové družstvá, majú sa vytvárať len rentabilné[7] => obnovila sa zásada dobrovoľnosti. Aj napriek tomu, že sa to všetko normalizovalo, realizovali sa posledné procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami.
2. VPLYV XX. ZJAZDU KSSZ NA ČSR
Nikita Sergejevič Chruščov |
Na tomto zjazde, ktorý sa konal vo februári 1956, Nikita Sergejevič Chruščov prečítal svoj tajný referát[8], v ktorom odhalil praktiky kultu osobnosti => šok pre mnohých československých komunistov. Niektorí žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ, ale proti tomu sa postavilo konzervatívne vedenie strany[9]. Mnohí komunisti žiadali vysvetlenie vyšetrovania politických procesov u nás. Keďže sa dozvedeli, že to nebolo čisté, žiadali zmeny systému => chceli hľadať vlastnú cestu budovania socializmu. Dožadovali sa prevedenia vedeckej objektívnej analýzy, predovšetkým ideológie. Oficiálne však konzervatívni komunisti nezmenili svoj politický postoj[10] k politickým procesom. Veľmi kriticky sa dôsledkami kultu osobnosti a jeho dopadu na Československo, zaoberal II. Zjazd Zväzu československých spisovateľov.
3. ÚSTAVA ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY[11] (1960)
3.1. Rast životnej úrovne v druhej polovici 50. rokov
Začali sa preceňovať dosiahnuté úspechy, a to preceňovanie sa odrazilo v novej ústave – vraj sme vybudovali socializmus[12], čo sa prejavilo v názve republiky – vznikla Československá socialistická republika[13].
4. KRACH TRETEJ PÄŤROČNICE (1961 – 1965)
Jednou z príčin jej krachu boli nereálne úlohy[14]. V apríli 1962, kvôli zlým výsledkom bola päťročnica zrušená a od tej doby nahradená jednoročnými plánmi. Tie sa sústredili na tie odvetvia, ktoré si vyžadovali urgentné riešenie. Celkový úpadok hospodárstva sa podarilo zastaviť až v 1964. V tomto roku vznikol projekt hospodárskej reformy[15].
5. REHABILITÁCIA A KÁDROVÉ ZMENY
Gustáv Husák |
Až na upozornenie zo strany ZSSR sme museli začať s rehabilitáciami! Došlo k nim po XXII. zjazde KS ZSSR, kde sa otvorene hovorilo o kulte osobnosti. (Najväčšia nespokojnosť a reakcia na odhalenie nezákonných procesov bola na Slovensku.)
Pod vplyvom Rusov sme v roku 1962 vytvorili komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmať politické procesy v 50. rokoch a rehabilitácia odsúdených. Na Slovensku sa obvinenie z buržoázneho nacionalizmu nepotvrdilo a hlavní aktéri (Karol Šmidke, Gustáv Husák a Ladislav Novomeský) boli po smrti rehabilitovaní.
6. VYVRCHOLENIE POLITICKEJ KRÍZY
V druhej polovici 60. rokov sa po celej krajine konali študentské demonštrácie [16] , na ktorých zúčastnení búrili proti vtedajšiemu politickému systému. Bolo teda treba pristúpiť k jeho reforme, okolo ktorej sa viedli vážne diskusie. V roku 1967 už bolo jasné, že je tu politická kríza. Dôkazom toho bol aj IV. Zjazd Zväzu československých spisovateľov [17] , kde zaznela ostrá kritika [18] byrokracie v spoločnosti a cenzúry. Vládnuca trieda na čele s prezidentom Novotným sa však toľkou kritikou zo strany spisovateľov nedala zaskočiť – pohrozila študentom, niektorým spisovateľom zakázala publikovať a namiesto nich do centra kritiky dosadila svojich verných.
Alexander Dubček |
V strane sa rozmáhala korupcia [19] a narastá vplyv odporcov Antonína Novotného [20]. Ten sa rozhodol pozvať Leonida Iľjič Brežneva, aby si svoju pozíciu aspoň trocha napravil. Brežnev sa však zasadzoval iba o väčšiu disciplínu v komunistickej strane a aby zmeny, ktoré si situácia vyžiadala, neboli až také rázne.Výsledok zasadnutí z konca roka 1967 priniesol svoje ovocie na januárovom pléne, kde po zdrvujúcej kritike [21] Ota Šika na adresu prezidenta bol Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný (prezidentom však naďalej ostal) a na januárovom pléne, dňa 5. januára 1968, nahradený Alexandrom Dubčekom [22 ] .
[1] Konsolidácia – upevnenie.
[2] Spolu s Antonínom Zápotockým boli praktici => v oblasti hospodárstva a politiky nebol vypracovaný ďalší postup i keď na Zápotockého zásah bol zmenený politické prenasledovanie štrajkujúcich robotníkov, ktorí boli nespokojní s menovou reformou. Súčasne boli obmedzené právomoci politickej polície (Štb).
[3] Táto funkcia sa od roku 1971 zvykne označovať aj ako generálny tajomník ÚV KSČ.
[4] Tento gruzínsky seminarista (jeho mama si priala, aby sa stal kňazom) bol skvelý taktik, ktorý systematicky jedného skutočného či vymysleného odporcu za druhým. Výzorom sa podobal sedliakom, mal zničenú tvár, nepravidelné zuby, neohybné pravé rameno a ruku, čo bol dôsledok zranenia v detstve. Postavou bol malý, a to ho nielen mrzelo, ale aj viedlo k nenávisti k urasteným ľuďom a pravdepodobne bolo zdrojom závisti, nesmiernej ctižiadostivosti a samoľúbosti ako to už býva u ľudí trocha zakrpatených. Nosil topánky zo zvýšenou podrážkou. Stalin bol dobrým psychológ, poznal slabiny tých, s ktorými hovoril a vo vhodnej chvíli ich vedel využiť. Djilas vo svojej knihe Rozhovory se Stalinem popisuje neuveriteľné scény ako sa za Stalina v Kremli pilo a hodovalo a ako sa ho jeho najbližší spolupracovníci báli, nikdy mu v ničom neodporovali a občas si vytiahli perá a papiere, aby si pohli zapísať niektoré jeho myšlienky alebo priania. „Stalin sa očividne radoval, keď dal príkaz k zatknutiu alebo rovno k usmrteniu človeka. Nikdy nezabudnem na výraz, ktorý sa objavil v jeho očiach v takej chvíli, výraz temného, ľadového uspokojenia. Osud ďalšej obete bol spečatený“ píše Djilas ďalej vo svojej knihe.
[5] Vďaka ich kladným výsledkom sa politický systém a situácia v hospodárstve v krajine stabilizovali. Prejavilo sa to konkrétne znížením cien potravín a spotrebného tovaru. Poľnohospodárska výroba dosiahla skoro predvojnovú úroveň, ďalej pokračuje kolektivizácia. Celkovo môžeme konštatovať, že Československo hospodársku a politickú labilitu prekonalo.
[6] Zastaviť, alebo obmedziť niektoré investície, napr. Východoslovenské železniarne.
[7] Také čo sa budú rozvíjať.
[8] Bol určený len komunistom a nemal sa dostať na verejnosť.
[9] Dôkazom toho, že komunisti idú stále po starom je politika Antonína Novotného, ktorý od roku 1957, po smrti Antonína Zápotockého, vykonáva súčasne funkciu prezidenta a prvého tajomníka ÚV KSČ. V tomto období sa realizuje druhá päťročnica, ktorá sa plní len z ťažkosťami (1. Stagnácia hospodárskeho rastu; 2. Vyčerpanie možností extenzívneho hosodárskeho rastu). Napriek tomu sa situácia vyvíjala lepšie pre poľnohospodárstvo.
[10] Realizovali len amnestie, nie rehabilitácie => v KSČ z ľudí, ktorí neboli spokojní s nevyvodením dôsledkov politických procesov, vznikol opozičný prúd (1957) => skončila jednota strany.
[11] Nová ústava (100/1960 Zb.) nadobudla platnosť dňom 7. júla 1960, zrušená bola až 1. januára 1993. Mali sa v nej dodržiavať dve zásady komunizmu – „Každý podľa svojich schoností, každému podľa jeho práce!“ a „Každý podľa svojich schoností, každému podľa jeho potrieb!“
[12] „Společenské zřízení, za které bojovaly celé generace našich dělníků i ostatních pracujících a které měli od vítězství Velké říjnové socialistické revoluce před očima jako vzor, stalo se pod vedením Komunistické strany Československa skutečností i u nás. Socialismus v naší vlasti zvítězil! Dovršujíce socialistickou výstavbu, přecházíme k budování vyspělé socialistické společnosti a shromažďujeme síly pro přechod ke komunismu.“
[13] Podľa ústavy Československá socialistická republika „je socialistický stát, založený na pevném svazku dělníků, rolníků a inteligence v jehož čele je dělnická třída“. Dovtedy sme boli len Československá ľudovodemokratická republika.
[14] Vyplývalo to aj zo vzťahu Antonína Novotného k Slovákom, ktorý ich nemal rád.
[15] Ruší sa zbor povereníkov a obmedzujú sa právomoci SNR.
[16] Zhoršil sa vzťah k Číne, ktorá nechcela uznať kult osobnosti a prestala s nami obchodovať.
[17] Tento projekt vypracovala skupina ekonómov na čele s Otom Šikom. Návrh reformy obsahoval obmedzenie plánovania v hospodárstve, viac trhových prvkov. Mal sa dbať na dôraz na kvalitu pri výrobe a predajnosť výrobkov.
[18] Všetko to začalo vypnutím elektrického prúdu na internáte na Strahove.
[19] Konal sa v Prahe v dňoch 27. júna – 29. júna 1967.
[20] „Model socializmu, ktorý sme nekriticky prijali nefunguje. Za dvadvasť rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka – od primárnych potrieb, akými boli byty, školy, prosperita hospodárstva, až po potreby jemnejšie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nemôžu – akými sú pocit plnej platnosti v spoločnosti, podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky, viera v zmysluplnosť hoci aj malej práce, potreba dôvery medzi ľudom a vzostup vzdelanosti más.“ – takto kriticky charakterizoval spisovateľ Ludvík Vaculík situáciu v krajine na IV. Zjazde Zväzu československých spisovateľov.
[21] Novotný začal členom ústredného výboru a iným straníckym funkcionárom rozdávať peniaze a tváril sa že je všetko v poriadku, keď vedel ako si jeho partajníci stavajú vily za nakradnuté peniaze.
[22] Už na zasadnutí ÚV KSČ v októbri a decembri 1967 odporcovia Novotného vystupovali otvorene proti nemu, kritizovali metódu jeho práce a spôsob riadenia. Niektorí politici (Alexander Dubček, Josef Smrkovský) hlásali, že v niektorých častiach krajiny je komunistická strana prakticky v rozklade, že pomaly už nikto ničomu neverí a že jednou z príčin tejto krízy je kumulácia funkcií (nadmerné sústredenie moci v jedných rukách). To už bol priamy útok na prezidenta.
[23] „Strana aj štát sú v hlbokej kríze, ekonomika je v troskách, nespokojnosť ľudu narastá, robotníci sú dezorientovaní, straníci znechutení, inteligencia sa búri, mládež dáva jasne najavo svoje protisocialistické nálady. Vedenie strany toto všetko vie, ale nevie si s tým poradiť.“ A uzavrel: „Najväčšou prekážkou nápravy je súdruh Novotný!“
[24] Dubček bol do tejto funkcie zvolený viacmenej náhodou, hoci kandidátov na tento post bolo viac (Otakar Šik, Josef Smrkovský, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Bohuslav Laštovička). Po zamietnutí všetkých návrhov Novotného oponentami, bol Alexander Dubček do tejto funkcie zvolený na základe kompromisu.
