Prvé kroky destalinizácie

1. KONSOLIDÁCIA^[1] HOSPODÁRSTVA

V marci 1953 zomiera Stalin ^[4] a po návrate z jeho pohrebu z Moskvy o dva týždne aj Klement Gottwald. Nové ve­denie Komunistickej strany Československa, zvole­né po Gottwaldovej smrti, pokračovalo v starých ko­ľajách, čo vyvolalo nepokoje nielen u nás ale aj v Maďarsku a  NDR.

Jedno z prvých opatrení^[5], bolo opatrenie na zastavenie hospodárskej katastrofy: 1. Ob­medzenie ťažkého priemyslu^[6]; 2. Zvýšenie výroby spotrebného tovaru. Zlepšuje sa stav v poľnohospodárstve (viac sa mechanizuje, zavádzajú sa stroje), nastal vzrast výkupných cien, znížili sa povinné dodávky štátu u družstevníkov. Roľníkom bol umožnený odchod z družstiev. Ak mali vznikať nové družstvá, majú sa vytvárať len rentabilné^[7] => obnovila sa zásada dobrovoľnosti. Aj napriek tomu, že sa to všetko normalizovalo, realizovali sa posledné procesy s tzv. buržoáznymi nacionalistami.

2. VPLYV XX. ZJAZDU KSSZ NA ČSR

Na tomto zjazde, ktorý sa konal vo februári 1956, Nikita Sergejevič Chruščov prečítal svoj tajný referát^[8], v ktorom odhalil praktiky kultu osobnosti => šok pre mnohých českoslo­venských komunistov. Niektorí žiadali zvolanie mimoriadneho zjazdu KSČ, ale proti tomu sa postavilo konzervatívne vedenie strany^[9]. Mnohí komunisti žiadali vysvetlenie vyšetro­vania politických procesov u nás. Keďže sa dozvedeli, že to nebolo čisté, žiadali zmeny systému => chceli hľadať vlastnú cestu budovania socializmu. Dožadovali sa prevedenia vedeckej objektívnej analýzy, predovšetkým ideológie. Oficiálne však konzervatívni komu­nisti nezmenili svoj politický postoj^[10] k politickým procesom. Veľmi kriticky sa dôsledka­mi kultu osobnosti a jeho dopadu na Československo, zaoberal II. Zjazd Zväzu českoslo­venských spisovateľov.

3. ÚSTAVA ČESKOSLOVENSKEJ REPUBLIKY^[11] (1960)

3.1. Rast životnej úrovne v druhej polovici 50. rokov

Začali sa preceňovať dosiahnuté úspechy, a to preceňovanie sa odrazilo v novej ústave – vraj sme vybudovali socializmus^[12], čo sa prejavilo v názve republiky – vznikla Českoslo­venská socialistická republika^[13].

4. KRACH TRETEJ PÄŤROČNICE (1961 – 1965)

Jednou z príčin jej krachu boli nereálne úlohy^[14]. V apríli 1962, kvôli zlým výsledkom bola päťročnica zrušená a od tej doby nahradená jednoročnými plánmi. Tie sa sústredili na tie odvetvia, ktoré si vyžadovali urgentné riešenie. Celkový úpadok hospodárstva sa podarilo zastaviť až v 1964. V tomto roku vznikol projekt hospodárskej reformy^[15].

5. REHABILITÁCIA A KÁDROVÉ ZMENY

Až na upozornenie zo strany ZSSR sme museli začať s rehabilitáciami! Došlo k nim po XXII. zjazde KS ZSSR, kde sa otvorene hovorilo o kulte osobnosti. (Najväčšia nespokojnosť a reakcia na odhalenie nezá­konných procesov bola na Slovensku.)

Pod vplyvom Rusov sme v roku 1962 vytvorili komisiu, ktorej úlohou bolo preskúmať politické procesy v 50. rokoch a rehabilitácia odsúdených. Na Slovensku sa obvinenie z buržoázneho nacionalizmu nepotvrdilo a hlavní aktéri (Karol Šmidke, Gustáv Husák a La­dislav Novomeský) boli po smrti rehabilitovaní.

6. VYVRCHOLENIE POLITICKEJ KRÍZY

V druhej polovici 60. rokov sa po celej krajine konali študentské demonštrácie ^[16] , na kto­rých zúčastnení búrili proti vtedajšiemu politickému systému. Bolo teda treba pristúpiť k jeho reforme, okolo ktorej sa viedli vážne diskusie. V roku 1967 už bolo jasné, že je tu politická kríza. Dôkazom toho bol aj IV. Zjazd Zväzu československých spisovateľov ^[17] , kde zaznela ostrá kritika ^[18] byrokracie v spoločnosti a  cenzúry. Vládnuca trieda na čele s prezidentom Novotným sa však toľkou kritikou zo strany spisovateľov nedala zaskočiť – pohrozila študentom, niektorým spisovateľom zakázala publikovať a namiesto nich do centra kritiky dosadila svojich verných.

V strane sa rozmáhala korupcia ^[19] a narastá vplyv odporcov Antonína Novotného ^[20]. Ten sa rozhodol pozvať Leonida Iľjič Brežneva, aby si svoju pozíciu aspoň trocha napravil. Brežnev sa však zasadzoval iba o väčšiu disciplínu v komunistickej strane a aby zmeny, kto­ré si situácia vyžiadala, neboli až také rázne.Výsledok zasadnutí z konca roka 1967 priniesol svoje ovocie na januárovom pléne, kde po zdrvujúcej kritike ^[21] Ota Šika na adresu preziden­ta bol Novotný z funkcie prvého tajomníka odvolaný (prezidentom však naďalej ostal) a na januárovom pléne, dňa 5. januára 1968, nahradený Alexandrom Dubčekom ^{[22 ]} .

[1] Konsolidácia – upevnenie.
[2] Spolu s Antonínom Zápotockým boli praktici => v oblasti hospodárstva a politiky nebol vypracovaný ďalší postup i keď na Zápotockého zásah bol zmenený politické prenasledovanie štrajkujúcich robotní­kov, ktorí boli nespokojní s menovou reformou. Súčasne boli obmedzené právomoci politickej polície (Štb).
[3] Táto funkcia sa od roku 1971 zvykne označovať aj ako generálny tajomník ÚV KSČ.
[4] Tento gruzínsky seminarista (jeho mama si priala, aby sa stal kňazom) bol skvelý taktik, ktorý systematic­ky jedného skutočného či vymysleného odporcu za druhým. Výzorom sa podobal sedliakom, mal zničenú tvár, nepravidelné zuby, neohybné pravé rameno a ruku, čo bol dôsledok zranenia v detstve. Postavou bol malý, a to ho nielen mrzelo, ale aj viedlo k nenávisti k urasteným ľuďom a pravdepodobne bolo zdrojom závisti, nesmiernej ctižiadostivosti a samoľúbosti ako to už býva u ľudí trocha zakrpatených. Nosil topánky zo zvýše­nou podrážkou. Stalin bol dobrým psychológ, poznal slabiny tých, s ktorými hovoril a vo vhodnej chvíli ich ve­del využiť. Djilas vo svojej knihe Rozhovory se Stalinem popisuje neuveriteľné scény ako sa za Stalina v Krem­li pilo a hodovalo a ako sa ho jeho najbližší spolupracovníci báli, nikdy mu v ničom neodporovali a občas si vytiahli perá a papiere, aby si pohli zapísať niektoré jeho myšlienky alebo priania. „Stalin sa očividne radoval, keď dal príkaz k zatknutiu alebo rovno k usmrteniu človeka. Nikdy nezabudnem na výraz, ktorý sa objavil v jeho očiach v takej chvíli, výraz temného, ľadového uspokojenia. Osud ďalšej obete bol spečatený“ píše Dji­las ďalej vo svojej knihe.
[5] Vďaka ich kladným výsledkom sa politický systém a situácia v hospodárstve v krajine stabilizovali. Preja­vilo sa to konkrétne znížením cien potravín a spotrebného tovaru. Poľnohospodárska výroba dosiahla skoro predvojnovú úroveň, ďalej pokračuje kolektivizácia. Celkovo môžeme konštatovať, že Československo hos­podársku a politickú labilitu prekonalo.
[6] Zastaviť, alebo obmedziť niektoré investície, napr. Východoslovenské železniarne.
[7] Také čo sa budú rozvíjať.
[8] Bol určený len komunistom a nemal sa dostať na verejnosť.
[9] Dôkazom toho, že komunisti idú stále po starom je politika Antonína Novotného, ktorý od roku 1957, po smrti Antonína Zápotockého, vykonáva súčasne funkciu prezidenta a prvého tajomníka ÚV KSČ. V tomto období sa realizuje druhá päťročnica, ktorá sa plní len z ťažkosťami (1. Stagnácia hospodárskeho rastu; 2. Vy­čerpanie možností extenzívneho hosodárskeho rastu). Napriek tomu sa situácia vyvíjala lepšie pre poľnohos­podárstvo.
[10] Realizovali len amnestie, nie rehabilitácie => v KSČ z ľudí, ktorí neboli spokojní s nevyvodením dôsledkov politických procesov, vznikol opozičný prúd (1957) => skončila jednota strany.
[11] Nová ústava (100/1960 Zb.) nadobudla platnosť dňom 7. júla 1960, zrušená bola až 1. januára 1993. Mali sa v nej dodržiavať dve zásady komunizmu – „Každý podľa svojich schoností, každému podľa jeho prá­ce!“ a „Každý podľa svojich schoností, každému podľa jeho potrieb!“
[12] „Společenské zřízení, za které bojovaly celé generace našich dělníků i ostatních pracujících a které měli od vítězství Velké říjnové socialistické revoluce před očima jako vzor, stalo se pod vedením Komunistické strany Československa skutečností i u nás. Socialismus v naší vlasti zvítězil! Dovršujíce socialistickou výstavbu, pře­cházíme k budování vyspělé socialistické společnosti a shromažďujeme síly pro přechod ke komunismu.“
[13] Podľa ústavy Československá socialistická republika „je socialistický stát, založený na pevném svazku dělní­ků, rolníků a inteligence v jehož čele je dělnická třída“. Dovtedy sme boli len Československá ľudovodemo­kratická republika.
[14] Vyplývalo to aj zo vzťahu Antonína Novotného k Slovákom, ktorý ich nemal rád.
[15] Ruší sa zbor povereníkov a obmedzujú sa právomoci SNR.

[16] Zhoršil sa vzťah k Číne, ktorá nechcela uznať kult osobnosti a prestala s nami obchodovať.
[17] Tento projekt vypracovala skupina ekonómov na čele s Otom Šikom. Návrh reformy obsahoval obmedze­nie plánovania v hospodárstve, viac trhových prvkov. Mal sa dbať na dôraz na kvalitu pri výrobe a predaj­nosť výrobkov.
[18] Všetko to začalo vypnutím elektrického prúdu na internáte na Strahove.
[19] Konal sa v Prahe v dňoch 27. júna – 29. júna 1967.
[20] „Model socializmu, ktorý sme nekriticky prijali nefunguje. Za dvadvasť rokov nebola u nás vyriešená žiadna ľudská otázka – od primárnych potrieb, akými boli byty, školy, prosperita hospodárstva, až po potreby jemnej­šie, ktoré nedemokratické systémy vyriešiť nemôžu – akými sú pocit plnej platnosti v spoločnosti, podriadenie politických rozhodovaní kritériám etiky, viera v zmysluplnosť hoci aj malej práce, potreba dôvery medzi ľudom a vzostup vzdelanosti más.“ – takto kriticky charakterizoval spisovateľ Ludvík Vaculík situáciu v krajine na IV. Zjazde Zväzu československých spisovateľov.
[21] Novotný začal členom ústredného výboru a iným straníckym funkcionárom rozdávať peniaze a tváril sa že je všetko v poriadku, keď vedel ako si jeho partajníci stavajú vily za nakradnuté peniaze.
[22] Už na zasadnutí ÚV KSČ v októbri a decembri 1967 odporcovia Novotného vystupovali otvorene proti nemu, kritizovali metódu jeho práce a spôsob riadenia. Niektorí politici (Alexander Dubček, Josef Smrkov­ský) hlásali, že v niektorých častiach krajiny je komunistická strana prakticky v rozklade, že pomaly už nikto ni­čomu neverí a že jednou z príčin tejto krízy je kumulácia funkcií (nadmerné sústredenie moci v jedných ru­kách). To už bol priamy útok na prezidenta.
[23] „Strana aj štát sú v hlbokej kríze, ekonomika je v troskách, nespokojnosť ľudu narastá, robotníci sú dezorien­tovaní, straníci znechutení, inteligencia sa búri, mládež dáva jasne najavo svoje protisocialistické nálady. Vede­nie strany toto všetko vie, ale nevie si s tým poradiť.“ A uzavrel: „Najväčšou prekážkou nápravy je súdruh No­votný!“
[24] Dubček bol do tejto funkcie zvolený viacmenej náhodou, hoci kandidátov na tento post bolo viac (Otakar Šik, Josef Smrkovský, Jozef Lenárt, Oldřich Černík, Bohuslav Laštovička). Po zamietnutí všetkých návrhov No­votného oponentami, bol Alexander Dubček do tejto funkcie zvolený na základe kompromisu.