Situácia v Československu po skončení druhej svetovej vojny (1)

1. NÁRODNOSTNÉ OTÁZKY A ICH RIEŠENIE

Postupimská konferencia^[3] rozhodla o vysídlení Nemcov z Československa^[4], Poľska a Maďarska. V tom čase to bolo spravodlivé riešenie lebo väčšina nemeckej menšiny bola fašistického vyznania a prispela k rozbitiu republiky a zúčastnila sa okupácie a fašistického teroru.  

Do konca roku 1945 bolo odsunutých 2 996 000 osôb nemeckej národnosti ^[5]  a z toho 100 tisíc (ostatní Nemci už predtým odišli) bolo zo Sloven­ska ^[6] . Tento akt bol právne nespochybniteľný, ale spôsob je diskutabilný (počas presunu sa totiž po­rušovali humánne zásady).

Maďarskú otázku mocnosti na Postupimskej konferencii neriešili. Tá sa riešila vzájomnou do­hodou medzi vládami oboch štátov. Dohodli sa na vzájomnej výmene obyvateľstva^[8]. Druhým spôsobom ako riešiť maďarskú otázku je reslovakizácia^[9]. V tom čase po vojne maďarská menšina stratila občianske práva^[10]. Tretím spôsobom bola deportácia do českého pohraničia, ktoré Nemci opustili. Obidve akcie (re­slovakizácia a deportácia) boli násilné a nedosiahli žiaden výsledok. Akonáhle sa zmenila situácia, mnohí sa znova hlásili k maďarskej národnosti a z pohraničia sa tiež vracali späť. Všetky tieto akcie len priostrili vzťahy medzi Slovákmi a Maďarmi.

Musela sa riešiť aj národnostná otázka na východe Slovenska, v ktorej išlo o Rusínov, Ukrajincov a Rusov. Tí sa nevedeli dohodnúť, kde patria. V tejto menšine zápasili tri sme­ry: 1. Ruský; 2. Ukrajinský; 3. Rusínsky. K nim sa pridal štvrtý – myšlienka východosloven­ského národa. Po vojne na území Zakarpatskej Ukrajiny nakoniec zvíťazila ukrajinská men­šina a  na základe dohody so ZSSR 29. júna 1945 bola Zakarpatská Ukrajina pripojená k Sovietskemu zväzu. U ostatných čoskoro prevážila československá orientácia.

2. OBNOVA NÁRODNÉHO HOSPODÁRSTVA

Po vojne sa na Slovensko vrátili emigranti z Juhoslávie a Rumunska a protifašistickí emigran­ti z Francúzska. Prijali sme medzinárodnú pomoc UNRRA^[11]. Najviac sa o odstránenie a obnovu škôd zaslúžili domáci obyvatelia, ktorí veľmi ochotne opravovali mosty cesty a vojnou zničené továrne. Situácia sa natoľko zlepšila, že v novembri 1945^[12] sa mohla usku­točniť menová reforma^[13].

[1] Slovensko bolo zničené a ochromené lebo nemecké jednotky pri ústupe ničili železnice (mali na ne osobit­né pluhy) telegrafné a telefónne spoje, odmontovávali dôležité zariadenia z tovární, zatarasovali tunely a de­molovali mosty. Priemyslená výroba klesla v roku 1945 na 36% (2/3 robotníkov ostali bez práce). Poľnohos­podárske práce hatili zamínované polia, zásoby zo skladov nemecké vojská buď odvliekli, alebo zničili. Nebolo múky, masti, soli a dokonca ani zápalky a petrolej.
[2] Vojna v psychike ľudí zanechala stopy. Ľudia sa vracali z koncentračných táborov zúbožení a zničení. Z rôznych úkrytov vychádzali rasovo prenasledovaní. Komisie vyhľadávali masové hroby a identifikovávali obete fašistického násilia.
[3] Postupomská konferencia bola schôdzkou predsedu vlády Veľkej Británie Winstona Churchilla, americ­kého prezidenta Harryho Trumana a generálneho tajomníka ÚV VKS Josifa Vissarionoviča Stalina => Cieľ: 1. Rozhodnúť o budúcnosti Nemecka; 2. Čo možno najrýchlejšie sa vyjadriť k vysťahovaniu nemeckého obyvateľstva z Československa. Pri rokovaniach sa však objavili vážne rozpory, lebo Stalin nebol ochotný skoncovať s komunistickou kontrolou nad štátmi východnej Európy.
[4] Od prvých májových dní (roku) 1945 začalo hromadné vyháňanie nemeckých občanov. Šlo o divoký od­sun (podľa svojej vôle a zámerov zhromažďovali nemeckých občanov a vyvážali ich alebo ich vyháňali z domo­vov a republiky), sprevádzaný hojnými prípadmi dobrej vôle, násilia, neľudskosti, čo v miernej podobe priz­nala aj vláda. Časovo sa divoký odsun vymedzuje Postupimskou konferenciou, teda májom až novembrom 1945. Údaje o počte vysídlených sa rozchádzajú. V januári 1946 československé mestá hovorili o niekoľko ti­sícoch, štatistika z roku 1953 uvádza 660 000 občanov, najviac zo severných Čiech, južných Čiech a Mora­vy, vysídlených do sovietskej okupačnej zóny v Rakúsku a Nemecku. (Kaplan K., Pravda o Československu 1945 – 1948, Panorama Praha, 1990, str. 136)
[5] „Musíme začít s vyháněním Nemců z našich zemí ihned, okamžitě, všemi způsoby, před ničím se nesmí­me zarazit a zaváhat.“ – vyhlásil po návrate z exilu neskorší minister spravodlivosti v Gottwaldovej vláde Pro­kop Drtina vo svojom prejave 17. mája 1945 v Prahe. (Hejl V., Zpráva o organizovaném násilí, 1990, Univerzum Praha, str. 12)
S Nemcami po vojne bolo možné zaobchádzať ako s ľuďmi druhej, tretej kategórie. Voči nim bolo všetko dopre­du dovolené. (Sládeček J., Osmašedesátý, 1980, Köln, str. 166)
[6] Štatistiky z roku 1946 uvádzajú 2 256 000 odsunutých Nemcov, a 660 000 tých, ktorí opustili Českoslo­vensko pred rokom 1946. (Kaplan K., Pravda o Československu 1945 – 1948, Panorama Praha, 1990, str. 153)
[7] 1,3% celkového počtu obyvateľov Československa, z toho na Slovensku 5 179 Nemcov.
[8] Takto sa vymanila len malá časť obyvateľstva – Maďarov bolo 74 000 a Slovákov 73 000. Skoro potom sa však rýchlo zastavila, lebo na Slovensko prichádzalo veľa občanov rómskej národnosti. Údel Maďarov sa po tomto čine zmenil len málo. Mohli síce v Československu zostať, ale stratili školy, boli pozbavení politic­kých a národných práv a mali byť poslovenčení.
Ďalší prezidentský dekrét, tentokrát o všeobecnej pracovnej povinnosti č. 88/1945 Zb. z 1. septembra 1945, postihol najviac práve Maďarov, ktorí boli násilne deportovaní do českých zemí, kde boli rozdelovaní ako otroci (Janics K., Czechoslovak Policy and the Hungarian Minority 1945 – 1948, New York, 1982, str. 152 – 172) práve z okresov Nitra, Galanta, Šaľa, Nové Zámky, Želiezovce, Šamorín a i. Deportácie boli vykonané za asistencie ozbrojených síl. Mnohokrát sa muselo aj strieľať (Želiezovce, Dunajská Streda).
[9] Tí Maďari, ktorí mali aspoň jedného rodiča Slováka sa mohli prihlásiť k slovenskej národnosti.
[10] V „očiste“ išlo o státisíce Čechov a o milióny Nemcov a Maďarov. Hneď v máji roku 1945 prehlasujú vládne nariadenia všetky „osoby národnosti nemeckej alebo maďarskej za štátne nespoľahlivé“, takže zásada prezumpcie (dôkazu) neviny, toľkokrát ignorovaná po februári 1948, bola už vtedy zrušená. Vládne nariade­nie č. 6/1945 udelilo Nemcom židovské prídely, na rôznych miestach republiky museli neiternovaní Nemci no­siť buď bielu pásku alebo iné označenie (v Tešínsku písmeno „N“ na zadku). 21. júna 1945 bol „s okamžitou platnosťou a bez náhrady“ skonfiškovaný poľnohospodársky majetok všetkých Nemcov a Maďarov. Ne­skôr potom, prezidentským dekrétom č. 33/1945 Zb. boli všetci československí Maďari (500 000 menšina) zbavení štátneho občianstva a majetku.
K najdôležitejším patril dekrét č. 108/1945 Zb. až z 25. septembra o konfiškacii (zbavení) nepriateľského poľnohospodárskeho majetku, v ktorom bolo prvýkrát vyslovene uvedené, že „konfiskaci nepodléhá tá část movitého majetku, jíž jest nevyhnutne třeba k ukojení životních potřeb rodiny a k osobnímu vykonáváni za­městnání, jako odev, prádlo, domáci nářadí, potraviny.“(Kaplan K., Pravda o Československu 1945 – 1948, Panorama Praha, 1990, str. 139)
Na Slovensku sa retribúcia uskutočňovala podľa nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. z 15. mája 1945, v Česku podľa dekrétu prezidenta republiky č. 16/1945 z 19. júna 1945.
Za Nemcov, ktorých majetok mal byť postavený pod národnú správu, dekrét považoval osoby, „ktoré pri kto­romkoľvek sčítaní ľudu od roku 1929 sa prihlásili k nemeckej národnosti“. (Kaplan K., Pravda o Českoslo­vensku 1945 – 1948, Panorama Praha, 1990, str. 139)
[11] Úrad spojených národov pre pomoc a obnovu (United Nations Relief and Rehabilitation Organization). Zamerala sa na dodávku potravín a liekov do detských domovov a nemocníc.
[12] Dekrétom prezidenta Edvarda Beneša z 20. októbra 1945 sa stala 1. novembrom 1945 menovou jednotkou československá koruna. Bola vyhlásená výmena peňazí. Stratili platnosť všetky staré papierové platidlá. Banky, pošty, sporiteľne a všetky výmenné miesta počas výmeny peňazí strážila bezpečnosť a vojaci. Občania na výplatný list na každú fyzickú osobu mohli vymeniť v pomere 1:1500 starých korún za nové Kčs.
[13] Dôvody na obnovu meny boli logické a nutné. Musela sa vyriešiť otázka jednotného obeživa. Po vojne bolo v Československu päť mien – protektorátne a slovenské koruny, nemecké marky, maďar­ské pengő a peňažné poukážky, ktoré používala slovenská a sovietska armáda.