1. VLÁDNA KRÍZA (13. FEBRUÁR 1948)
Jaroslav Stránský |
V rokoch 1947 – 1948 sa zostrovali pomery v Národnom fronte. Už sa nemohli dohodnúť na žiadnej významnej otázke. Išlo o otázky ďalšieho znárodnenia, pozemkovú reformu, o zmene v národnom poistení o spôsobe priatia novej ústavy a termínu volieb => vypukla vládna kríza.
Hubert Ripka |
Vo vláde sa občianske strany dohodli na spoločnom postupe proti komunistickej strane a protestovali na zasadnutí vlády proti personálnej (kádrovej) politike bezpečnosti [1] , proti nezákonným metódam pri vyšetrovaní politických prípadov.
2. PODANIE DEMISIE DVANÁSTICH MINISTROV DEMOKRATICKÝCH STRÁN[2] (20. FEBRUÁR 1948)
Demisia ministrov bola podaná na protest proti nesplneniu vládneho uznesenia (proti kádrovej politike bezpečnosti). Vychádzali s presvedčenia, že prezident Beneš ich demisiu neprijme a vymenuje prechodnú úradnícku vládu, ktorá by viedla štát do ďalších volieb a tie si potom trúfali vyhrať. Ešte v ten istý deň žiada Gottwald prezidenta Beneša, aby demisie prijal, ešte v ten istý deň zvoláva zasadanie predsedníctva ÚV KSČ.
Politický boj sa prenáša do ulíc. V Prahe konala veľká demonštrácia, kde Klement Gottwald predniesol svoj prejav [3], v ktorom proklamoval názor komunistov ako riešiť krízu [4] – prijať demisiu a doplniť o nových členov. Taktiež vyzval k zakladaniu akčných výborov, ktoré by mali uskutočniť radikálne zmeny (očistu) vo vedení politických strán, v rôznych organizáciách a úradoch.
Svoj úspešný prejav predniesol aj Národnom divadle o 11. hodine dopoludnia, kde okrem iného tiež povedal: „Každý pokus o zvrat nášho poriadku a o obnovu predmníchovského kapitalistického poriadku je úzko spätý s plánmi a intrigami západných imperialistov, s ktorými stojí a padá.“ a taktiež aj na druhý deň na zjazde závodných rád a odborových skupín.
3. ZJAZD ZÁVODNÝCH RÁD A ODBOROVÝCH SKUPÍN
To, že sa zišli bola náhoda, v skutočnosti mali riešiť otázku ďalšieho znárodnenia a pozemkovej reformy. Keď sa však už zišli, vyjadrili sa aj k politickej situácii, a tiež odporúčali také riešenie krízy ako komunisti. Dohodli sa, že na podporu tejto požiadavky sa bude konať celonárodný generálny štrajk dňa 24. februára 1948 na podporu požiadaviek zjazdu celonárodných rád[5]. Po skončení sa 8000 delegátov rozišlo a presadzovali komunistický názor na riešenie krízy.
V stredu – 25. februára 1948 – okolo piatej hodiny popoludní zhromaždenému pražskému davu na Václavskom námestí, ktorý už netrpezlivo čakal na Gottwaldovu odpoveď, povedal súdruh pamätnú vetu: „Reakcia, ktorá pripravovala úder proti ľudu, bola sama porazená a rozdrvená. Pevnosť a ostražitosť ľudu spôsobili túto porážku reakcie.“
4. UDALOSTI NA SLOVENSKU
Politický vývoj na Slovensku pokračoval rýchlejšie ako v Prahe, lebo po jesennej kríze v roku 1947 pozícia Demokratickej strany bola oslabená a nemala ani spojenie s Prahou. Boj o prevzatie politickej moci vrcholil. Už od 17. februára si Komunistická strana Československa začala budovať svoj ozbrojený nástroj – Ľudové milície. Na Slovensku základ milícií tvorili partizáni, ktorým komunisti vyhlásili pohotovosť.
5. PREZIDENT EDVARD BENEŠ PRIJÍMA DEMISIU 12 MINISTROV A MENUJE NOVÝCH (25. FEBRUÁR 1948)
Prezident Beneš pod nátlakom Moskvy a ľudu ustúpil. Uskutočnili sa zmeny aj v zbore povereníkov. Demokratickej strane ponechali len dve miesta, prvý raz tu boli zastúpené odbory a Strana slobody. Všade sa vytvárali akčné výbory, ktoré realizovali očistu [8] .
„Očistený“ parlament odhlasoval všetky radikálne zmeny, ktoré doteraz nemohli prejsť – ďalšie znárodnenie a pozemkovú reformu[9]. 9. mája 1948 bola prijatá Ústava Československej republiky[10], kde boli všetky zmeny zaznamenané.
6. VOĽBY DO NÁRODNÉHO ZHROMAŽDENIA (30. MÁJ 1948)
Do volieb sa išlo s jednotnou kandidátkou – kandidátkou Národného frontu [11] . V novom parlamente komunisti získali 70% mandátov a v SNR zo 100 miest 78.
Edvard Beneš 7. júna 1948 abdikoval na funkciu prezidenta a za nového prezidenta bol 14. júna 1948 zvolený Klement Gottwald. Premiérom sa stal Antonín Zápotocký. Týmto činom sa v krajine nastolila diktatúra proletariátu (komunistická diktatúra).
[1] Niektorých velitelov bezpečnosti odvolali a nahradili komunistami. Preložili ich do pohraničia na menej významné posty. Nakoniec prijali rozhodnutie o pozastavení rozhodnutia o kádrových zmenách v bezpečnosti.
[2] Tzv. Čierny piatok reakcie, keď útok reakcie vrcholil. Ministri národnosocialistickej strany (Petr Zenkl, Jaroslav Stránský, Prokop Drtina, Hubert Ripka) Ľudovej strany (Jan Šrámek, František Hála, Jan Kopecký, Adolf Procházka) a slovenskej demokratickej strany (Štefan Kočvara, Ivan Pietor, Mikuláš Franek, Jan Lichner) podali demisiu. Chyba bola v tom, že demisiu nepodala väčšina členov vlády. Keby ju väčšina prijala, prezident by podľa komunistickej ústavy nebol povinný vymenovať nových ministrov.
„Vtedy prišla chvíľa obratu. Pamätám sa priamo na onú minútu, keď súdruh Gottwald, pokojný a starostlivý ako vždy, urovnal na svojom stole listiny, oznamujúce ministerské demisie, vstal a povedal: „Keď chcú vojnu – budú ju mať.“ (Nečásek F., Dopisy o soudrohu Gottwaldovi, Mladá fronta Praha, 1952,2. vydanie, str. 100.)
[3] Na Staromestskom námestí v Prahe sa 21. februára 1948 o 10. hodine uskutočnila manifestácia občanov Prahy a okolia, v počte asi 100 000 osôb. Bola to najmohutnejšia akcia československých pracujúcich proti reakčným silám, na podporu požiadaviek KSČ, prednesených Klementom Gottwaldom. (Vartíková M., Strážime socializmus, Bratislava, 1973, vydanie 2., str. 172 – 176.)
[4] Gottwald už na novembrovom zjazde ÚV KSČ v roku 1947 mal víziu ako riešiť politickú krízu. Na otázku Aký má plán reakcia? Odpovedal slovami: „Hoci sa navonok vykladá, že u nás nikto nepomýšľa na zvrátenie národného hospodárstva, vieme, že reakcia o zvrat usiluje a že chce návrat k predmníchovským pomerom. Chcela by vo vhodnej chvíli vyvolať vládnu krízu a urobiť pokus o utvorenie úradníckej vlády. Politicky by bolo treba taký pokus hodnotiť ako pokus o reakčný puč, ako pokus o reakčný štátny prevrat. Bolo by treba naň dať patričnú, pre reakciu zdrvujúcu odpoveď.“
Neskôr v novoročnom prejave dňa 1. januára 1948 znova varoval pred zámerom reakčníkov a vyslovil základné strategické heslo pre ďalšie obdobie, ktoré sa potom naozaj stalo heslom februárového víťazstva – „Kupředu, zpádky ni krok!“
[5] Štrajkovali všetky inštitúcie, okrem takých, čo museli mať prevádzku (elektrárne, nemocnice, železnica). Štrajk sa stal dôležitou politickou podporou komunistov.
[6] Celkový počet vrátane funkcie predsedu vlády.
[7] Minister národnej obrany Ludvík Svoboda a minister zahraničných vecí Ján Masaryk (syn prvého československého prezidenta Tomáša Gariguea Masaryka).
[8] Zmeny sa robili v národných výboroch, v správe podnikov, školách a úradoch. Za niekoľko dní počet členov SNR klesol zo sto na sedemdesiat.
Ministerstvo vnútra Československej republiky uzavrelo hranice, Štátna bezpečnosť zatýkala, akčné výbory Národnej fronty zahájili rozsiahlu čistku. „Exponenti buržoáznej reakcie boli zbavovaní svojich funkcií a vylúčení z verejného života. A to skôr, než sa vôbec skončila vládna kríza.“ (Král V., Historické mezníky ve vývoji Československa, 1978, Praha, str. 163 – 164.)
Odhady počtu postihnutých prvou vlnou čistiek kolísajú medzi 25 000 a 28 000 osôb. Behom dvoch rokov sa toto číslo zdesaťnásobilo => Výsledok: 1. Z armády musela odísť jedna tretina dôstojníckeho zboru; 2. Polovica zamestnancov ministerstva zahraničia; 3. Polovica generálnych a podnikových riaditeľov; 4. Z vládnych úradov bolo prepustených 4 525 úradníkov a 1014 penzionovaných; 5. Z pražskej radnice bolo prepustených asi 200 zamestnancov a zo stočlenného Ústredného národného výboru (ÚNV) „odvolaných“ štyridsasť členov. (Do mája 1948 bolo vylúčených 4 500 študentov a 100 vysokoškolských profesorov a docentov prepustených. Týmto sa však čistka zďaleka neskončila. Právnická fakulta Masarykovej univerzity v Brne bola zdecimovaná tak, že ju potom režim zrušil.) V najbližších rokoch prešlo 250 000 – 300 000 tisíc robotníkov z výroby do administratívy, armády a bezpečnosti – naznačuje to rozsah čistky. (Hejl V., Zpráva o organizovaném násilí, 1990, Univerzum Praha, str. 56 – 57.)
[9] Všetky podniky nad 50 zamestnancov a pôda nad 50 hektárov.
[10] Zákon 150/1948 Zb.
[11] Volič buď volil kandidátov Národného frontu, alebo vhodil do urny čistý lístok (vhodilo ich 14,1%). Volilo sa pod nátlakom a výsledky volieb, hlavne na dedinách, boli sfalšované. Z tohto hľadiska boli voľby nedemokratické.
