Situácia v Československu po skončení druhej svetovej vojny (6)

1. VLÁDNA KRÍZA (13. FEBRUÁR 1948)

V rokoch 1947 – 1948 sa zostrovali pomery v Národnom fronte. Už sa nemohli dohodnúť na žiadnej významnej otázke.   Išlo o  otázky ďalšieho znárodnenia, pozemkovú reformu, o zmene v národnom poistení o spôsobe priatia novej ústavy a termínu volieb => vypuk­la vládna kríza.

Vo vláde sa občianske strany dohodli na spoločnom postupe proti komunistickej strane a  protestovali na zasadnutí vlády proti personálnej (kádrovej) politike bezpečnosti ^[1] , proti nezákonným metódam pri vyšetrovaní politických prípadov.

2. PODANIE DEMISIE DVANÁSTICH MINISTROV DEMOKRATICKÝCH STRÁN^[2] (20. FEBRUÁR 1948)

Demisia ministrov bola podaná na protest proti nesplneniu vládneho uznesenia (proti kád­rovej politike bezpečnosti). Vychádzali s presvedčenia, že prezident Beneš ich demisiu ne­prijme a vymenuje prechodnú úradnícku vládu, ktorá by viedla štát do ďalších volieb a tie si potom trúfali vyhrať. Ešte v ten istý deň žiada Gottwald prezidenta Beneša, aby demisie prijal, ešte v ten istý deň zvoláva zasadanie predsedníctva ÚV KSČ.

Politický boj sa prenáša do ulíc. V Prahe konala veľká demonštrácia, kde Klement Gott­wald predniesol svoj prejav ^[3], v ktorom proklamoval názor komunistov ako riešiť krí­zu ^[4] – prijať demisiu a doplniť o nových členov. Taktiež vyzval k zakladaniu akčných výborov, ktoré by mali uskutočniť radikálne zmeny (očistu) vo vedení politických strán, v rôznych organizáciách a úradoch.

Svoj úspešný prejav predniesol aj Národnom divadle o 11. hodine dopoludnia, kde okrem iného tiež povedal: „Každý pokus o zvrat nášho poriadku a o obnovu predmníchovského kapi­talistického poriadku je úzko spätý s plánmi a intrigami západných imperialistov, s ktorými stojí a padá.“ a taktiež aj na druhý deň na zjazde závodných rád a odborových skupín.

3. ZJAZD ZÁVODNÝCH RÁD A ODBOROVÝCH SKUPÍN

To, že sa zišli bola náhoda, v skutočnosti mali riešiť otázku ďalšieho znárodnenia a po­zemkovej reformy. Keď sa však už zišli, vyjadrili sa aj k politickej situácii, a tiež odporúča­li také riešenie krízy ako komunisti. Dohodli sa, že na podporu tejto požiadavky sa bude konať celonárodný generálny štrajk dňa 24. februára 1948 na podporu požiadaviek zjazdu celonárodných rád^[5]. Po skončení sa 8000 delegátov rozišlo a presadzovali komu­nistický názor na riešenie krízy.

V stredu – 25. februára 1948 – okolo piatej hodiny popoludní zhromaždenému pražskému davu na Václavskom námestí, ktorý už netrpezlivo čakal na Gottwaldovu odpoveď, povedal súdruh pamätnú vetu: „Reakcia, ktorá pripravovala úder proti ľudu, bola sama porazená a rozdrvená. Pevnosť a ostražitosť ľudu spôsobili túto porážku reakcie.“

4. UDALOSTI NA SLOVENSKU

Politický vývoj na Slovensku pokračoval rýchlejšie ako v Prahe, lebo po jesennej kríze v roku 1947 pozícia Demokratickej strany bola oslabená a nemala ani spojenie s Prahou. Boj o prevzatie politickej moci vrcholil. Už od 17. februára si Komunistická strana Českoslo­venska začala budovať svoj ozbrojený nástroj – Ľudové milície. Na Slovensku základ milícií tvorili partizáni, ktorým komunisti vyhlásili pohotovosť.

5. PREZIDENT EDVARD BENEŠ PRIJÍMA DEMISIU 12 MINISTROV A MENUJE NOVÝCH (25. FEBRUÁR 1948)

Prezident Beneš pod nátlakom Moskvy a ľudu ustú­pil. Uskutočnili sa zmeny aj v zbore povereníkov. Demokratickej strane ponechali len dve miesta, prvý raz tu boli zastúpené odbory a Strana slobody. Všade sa vytvárali akčné výbory, ktoré realizovali očistu ^[8] .

„Očistený“ parla­ment odhlasoval všetky radikálne zmeny, ktoré doteraz nemohli prejsť – ďalšie znárodnenie a pozemkovú reformu^[9]. 9. mája 1948 bola prijatá Ústava Československej republiky^[10], kde boli všetky zmeny zazna­menané.

6. VOĽBY DO NÁRODNÉHO ZHROMAŽDENIA (30. MÁJ 1948)

Do volieb sa išlo s jednotnou kandidátkou – kandidátkou Národného frontu ^[11] . V novom parlamente komunisti získali 70% mandátov a  v SNR zo 100 miest 78.

Edvard Beneš 7. júna 1948 abdikoval na funkciu prezidenta a za nového prezidenta bol 14. júna 1948 zvolený Klement Gottwald. Premiérom sa stal Antonín Zápotocký. Týmto činom sa v krajine nastolila diktatúra proletariátu (komunistická diktatúra).

[1] Niektorých velitelov bezpečnosti odvolali a nahradili komunistami. Preložili ich do pohraničia na menej vý­znamné posty. Nakoniec prijali rozhodnutie o pozastavení rozhodnutia o kádrových zmenách v bezpečnosti.
[2] Tzv. Čierny piatok reakcie, keď útok reakcie vrcholil. Ministri národnosocialistickej strany (Petr Zenkl, Jaroslav Stránský, Prokop Drtina, Hubert Ripka) Ľudovej strany (Jan Šrámek, František Hála, Jan Kopecký, A­dolf Procházka) a slovenskej demokratickej strany (Štefan Kočvara, Ivan Pietor, Mikuláš Franek, Jan Lichner) podali demisiu. Chyba bola v tom, že demisiu nepodala väčšina členov vlády. Keby ju väčšina prijala, prezi­dent by podľa komunistickej ústavy nebol povinný vymenovať nových ministrov.
„Vtedy prišla chvíľa obratu. Pamätám sa priamo na onú minútu, keď súdruh Gottwald, pokojný a starostlivý ako vždy, urovnal na svojom stole listiny, oznamujúce ministerské demisie, vstal a povedal: „Keď chcú vojnu – bu­dú ju mať.“ (Nečásek F., Dopisy o soudrohu Gottwaldovi, Mladá fronta Praha, 1952,2. vydanie, str. 100.)
[3] Na Staromestskom námestí v Prahe sa 21. februára 1948 o 10. hodine uskutočnila manifestácia občanov Prahy a okolia, v počte asi 100 000 osôb. Bola to najmohutnejšia akcia československých pracujúcich proti reakčným silám, na podporu požiadaviek KSČ, prednesených Klementom Gottwaldom. (Vartíková M., Stráž­ime socializmus, Bratislava, 1973, vydanie 2., str. 172 – 176.)
[4] Gottwald už na novembrovom zjazde ÚV KSČ v roku 1947 mal víziu ako riešiť politickú krízu. Na otáz­ku Aký má plán reakcia? Odpovedal slovami: „Hoci sa navonok vykladá, že u nás nikto nepomýšľa na zvráte­nie národného hospodárstva, vieme, že reakcia o zvrat usiluje a že chce návrat k predmníchovským pomerom. Chcela by vo vhodnej chvíli vyvolať vládnu krízu a urobiť pokus o utvorenie úradníckej vlády. Politicky by bolo treba taký pokus hodnotiť ako pokus o reakčný puč, ako pokus o reakčný štátny prevrat. Bolo by treba naň dať patričnú, pre reakciu zdrvujúcu odpoveď.“
Neskôr v novoročnom prejave dňa 1. januára 1948 znova varoval pred zámerom reakčníkov a vyslovil zá­kladné strategické heslo pre ďalšie obdobie, ktoré sa potom naozaj stalo heslom februárového víťazstva – „Kupředu, zpádky ni krok!“
[5] Štrajkovali všetky inštitúcie, okrem takých, čo museli mať prevádzku (elektrárne, nemocnice, železnica). Štrajk sa stal dôležitou politickou podporou komunistov.
[6] Celkový počet vrátane funkcie predsedu vlády.
[7] Minister národnej obrany Ludvík Svoboda a minister zahraničných vecí Ján Masaryk (syn prvého česko­slovenského prezidenta Tomáša Gariguea Masaryka).
[8] Zmeny sa robili v národných výboroch, v správe podnikov, školách a úradoch. Za niekoľko dní počet členov SNR klesol zo sto na sedemdesiat.
Ministerstvo vnútra Československej republiky uzavrelo hranice, Štátna bezpečnosť zatýkala, akčné výbo­ry Národnej fronty zahájili rozsiahlu čistku.  „Exponenti buržoáznej reakcie boli zbavovaní svojich funkcií a vylúčení z verejného života. A to skôr, než sa vôbec skončila vládna kríza.“ (Král V., Historické mezníky ve vý­voji Československa, 1978, Praha, str. 163 – 164.)
Odhady počtu postihnutých prvou vlnou čistiek kolísajú medzi 25 000 a 28 000 osôb. Behom dvoch rokov sa toto číslo zdesaťnásobilo => Výsledok: 1. Z armády musela odísť jedna tretina dôstojníckeho zboru; 2. Polovica zamestnancov ministerstva zahraničia; 3. Polovica generálnych a podnikových riaditeľov; 4. Z vládnych úradov bolo prepustených 4 525 úradníkov a 1014 penzionovaných; 5. Z pražskej radnice bolo prepustených asi 200 za­mestnancov a zo stočlenného Ústredného národného výboru (ÚNV) „odvolaných“ štyridsasť členov. (Do mája 1948 bolo vylúčených 4 500 študentov a 100 vysokoškolských profesorov a docentov prepustených. Týmto sa však čistka zďaleka neskončila. Právnická fakulta Masarykovej univerzity v Brne bola zdecimovaná tak, že ju potom režim zrušil.) V najbližších rokoch prešlo 250 000 – 300 000 tisíc robotníkov z výroby do administra­tívy, armády a bezpečnosti – naznačuje to rozsah čistky. (Hejl V., Zpráva o organizovaném násilí, 1990, Uni­verzum Praha, str. 56 – 57.)
[9] Všetky podniky nad 50 zamestnancov a pôda nad 50 hektárov.
[10] Zákon 150/1948 Zb.
[11] Volič buď volil kandidátov Národného frontu, alebo vhodil do urny čistý lístok (vhodilo ich 14,1%). Vo­lilo sa pod nátlakom a výsledky volieb, hlavne na dedinách, boli sfalšované. Z tohto hľadiska boli voľby nede­mokratické.