1. SITUÁCIA V UHORSKU PO RAKÚSKO-UHORSKOM VYROVNANÍ
Podmienky: 1. Koniec nádejí na uznanie samostatného slovenského národa; 2. Nemohli sme sa obracať k cisárovi do Viedne a boli sme odkázaní na milosť a nemilosť Maďarov. Slovenský politický tábor sa rozdelil => 1. Stará škola[1]; 2. Nová škola[2].
2. NÁSTUP MAĎARIZÁCIE V 70. ROKOCH
2.1. Útlak v kultúrnej oblasti
Zrušili sa všetky tri slovenské gymnáziá (Revúca, Martin, Kláštor pod Znievom) a až do vzniku ČSR Slováci nemali svoje vlastné školy. Niektorí preto odišli do Čiech. Taktiež sa zrušila Matica Slovenská.
2.2. Útlak v hospodárskej oblasti
Nepodporovali sa panslavistické hnutia.
2.3. Spôsoby maďarizácie
V roku 1879 vychádza Maďarizačný zákon, ktorý hovorí, že maďarčina je povinným vyučovacím predmetom[3]. S maďarizačnou činnosťou sa začalo už v materských školách, čitateľských spolkoch a knižniciach. Vznikol tzv. Hornouhorský maďarský vzdelávací spolok (FEMKE).
Takisto sa odvliekali slovenské deti do čisto maďarských prostredí. V roku 1885 vznikol Uhorskokrajinský slovenský vzdelávací spolok, ktorý vydával časopisy a kalendáre vo vlasteneckom jazyku. Slovenská nároná strana začala robiť pasívnu politiku a nezúčastňovala sa volieb, no neskôr zistila, že tým nič nedosiahne, lebo nemá zástupcu v sneme.
3. AKTIVIZÁCIA NÁRODNÉHO HNUTIA V 90. ROKOCH
Politické smery v 90. rokoch 19. storočia. |
Vzorom pre aktivitu Slovákov boli iné národy, väčšinou Rumuni.
V auguste roku 1895 sa v Pešti konal národnostný kongres, kde sa zúčastnili zástupcovia Rumunov, Srbov a Chorvátov a odmietli teóriu Uhorska ako jednonárodnostného štátu, žiadali zrušiť národnostný zákon z roku 1868, ktorý túto teóriu práve garantoval a dožadovali sa väčšej demokracie.
[1] Predstavidelia: 1. Ján Francisci; 2. František Švantner; 3. Viliam Paulíny-Tóth; 4. štúrovci. Program: 1. Memorandum – vymedzenie nového Hornouhorského okolia. Orientovali sa na Viedeň a stále verili, že sa dá niečo urobiť. Vydávali časopis s názvom Peštbudínske vedomosti, ktoré sa neskôr volali Národnie novini. Po čase vystupovala pod názvom Slovenská národná strana (SNS). Vyznačovali sa pasivitou a očakávali pomoc z vonka.
[2] V tejto skupine boli ľudia, ktorí nesúhlasili s orientácou starej školy – Ján Nepomuk Bobula (predstaviteľ malej slovenskej buržoázie), Ján Palárik a Ján Mallý-Dusavov. Orientovali sa na Budapešť => Program: 1. Vzdali sa požiadavky Hornouhorského okolia, aby sa dohodli s Maďarmi; 2. Demokratizácia Slovenska; 3. Získať pre národné hnutie slovenskú šľachtu. Vydávali Slovenské noviny a na rozdiel od predstaviteľov starej školy, boli aktívni => organizovali akcie za slovenské školy. Zanikli na začiatku 70. rokov.
[3] Maďarský jazyk ako predmet musel byť každý deň, ale nemuselo sa ním však hovoriť.
[4] Predstavitelia: 1. Andrej Hlinka; 2. Ferdiš Juriga. Orientovali sa na maďarskú stranu Néppárt, lebo súhlasili s jej programom => 1. Podpora drobných hospodárov (malých roľníkov); 2. Dodržiavanie národnostného zákona; 3. Nesúhlas s cirkevno-správnymi reformami. Neskôr spolupráca prestala fungovať lebo Slováci zistili, že dodržiavanie národnostných práv je pre nich len formálna vec. Klerikálny smer mal najväčsí vplyv na vidieku. Zo všetkých smerov sa oni najviac venovali osvetovej a vzdelávacej činnosti. Boli konzervatívni a stavali sa proti zaužívaným hodnotám.
[5] Predstavitelia: 1. Vavro Šrobár; 2. Pavol Blaho; 3. mládež študujúca mimo Uhorska (Praha, Viedeň). Názov strany vznikol podľa časopisu Hlas, ktorý strana vydávala. Veľký vplyv na nich mal Lev Nikolajevič Tolstoj a Tomáš Masaryk – vtedajší profesor na pražskej univerzite. Program: 1. Mravná obroda národa pod heslom „Nie lieň (lenivosť), ale prácu, nie lož, ale pravdu, nie nenávisť, ale lásku.“; 2. Prehlbovanie a rozširovanie osvetovej činnosti medzi ľudom (toto mal na starosti poslanec Pavol Blaho – bod programu sa však nedodržal); 3. Upevňovanie československej jednoty. Zápory hnutia: 1. Prílištný kriticizmus zameraný na najstarších členov zo SNS; 2. Nedostatočné zbližovanie s ľudom; 3. Oživenie čechoslovakizmu.
[6] Na čele agrárneho hnutia stál Milan Miloslav Hodža.
