Slovenský štát

1. CIELE HITLEROVSKÉHO NEMECKA A SLOVENSKO

Zaviedli sa nové metódy koloniálnej nadvlády (protektorát, ako ochrana), genocída. Hitle­rov cieľ bol vytvoriť Veľkonemeckú rišu, preto cez druhú svetovú vojnu začal realizovať svoj plán asimilácie a vyvražďovania. Najviac trpeli Židia (6 miliónov) a Poliaci (1 mili­ón).

1.1. Perspektíva Slovenska vzhľadom na plány Nemecka

14. marca 1939 bol vyhlásený Slovenský štát^[1]. Bol to právny štát, pretože bol vyhlásený slovenským snemom a nie prezidentom Tisom. Slovenský štát uznalo 27 štátov, medzi nimi všetky mocnosti, okrem USA.

2. OKUPÁCIA ZÁPADNÉHO SLOVENSKA NEMECKÝMI VOJSKAMI

Po okupácii Moravy a Čiech prešli aj na západ Slovenska (miestami až po Žilinu a Krem­nicu) => Príčiny: 1. Hitler sa stále nerozhodol, či ponechá Slovensku samostatnosť. Nemecké vojská obsadili kasárne, sklady, vojenské objekty, školy pre vojakov (Čadca, Modra), pre­berali moc nad vojenským územím => príchod gestapa, začiatok prenasledovania Židov komunistami a Nemcami. Pri raziách brali rádiá, autá, a vkladné knižky. Miestami vyhlásili stanné právo, kontrolovali spoje na trati Bratislava – Žilina. Pri vojenských manévroch ničili vinice, polia, lúky, záhrady a lesy, preto naši ľudia začali protestovať => odpoveď Nem­cov: „Ste v protektoráte!“ => narastanie nespokojnosti obyvateľstva proti nemeckej ar­máde. Slovenská vláda vyhlasuje, že všetko sa deje pod jej vedomím, čo ale nebola pravda. Nasledovalo rokovanie s Nemcami => Výsledok: 1. Podpísanie zmluvy 23. marca 1939, v ktorej nám Nemci garantujú ochranu, Slovensko stratilo časť suverenity.

2.1. Malá vojna s Maďarskom

Táto vojna bola jedinou obrannou vojnou v histórii Slovenského štátu. Maďarská armáda obsadzovala južné územia => museli sme odovzdať 15 – 20 kilometrové pásmo na výcho­de Slovenska. Nemci odmietli chrániť územie. 21. júla 1939 bola prijatá ústava Slovenské­ho štátu. Vytvorila sa ochrana Slovenska od cudzích vplyvov.

3. POSTAVENIE SLOVENSKA VO VZŤAHU K NEMECKU

Slovensko sa stalo satelitom Nemecka. Bola narušená suvereni­ta v oblasti zahraničnej politiky, vojska a priemyslu. Všade boli postupne dosadzovaní nemeckí poradcovia.

3.1. Politický systém Slovenskej republiky

V Slovenskej republike vládol totalitný režim => vláda jednej strany – Hlinkovej slovenskej ľudovej strany (HSĽS).

Vláde boli udelené mimoriadne moci (vraj dočasné, ale trvali celé obdobie Slovenského štátu). Zrušili sa demokratické opatrenia, HSĽS sú podriadené všetky organizácie (garda, mládež, odbory). Narastá počet členov HSĽS. Boli to vačšinou ľudia, ktorí chceli urobiť kariéru alebo ľudia, ktorí sa báli o zamestanie.

3.2. Vojnová konjunktúra – odstraňovanie nezamestnanosti

1. Nábor robotníkov na práce v nemeckých baniach; 2. Dokon­čenie industrializácie z polovice 30. rokov => odcohod Čechov do Česka; 3. Vojnová konjuktúra; 4. Arizácia; 5. Rozšírenie ar­mády – vznik nového štátu, úradov a inštitúcií.

Priemysel nemal problémy s vývozom. Vyvážalo sa do okoli­tých a neutrálnych krajín. Priemysel vzrástol o 62%. V poľ­nohospodárstve nastali problémy, pretože nebolo čo jesť. Vo­jenskú konjuktúru sprevádzala drahota a čierny obchod.

Životné podmienky v Slovenskom štáte boli ľahšie ako v o­kolitých krajinách.

4. KONFERENCIA V SALZBURGU

Do Salzburgu musela prísť slovenská delegácia na čele s Tisom a členmi Alexandrom Ma­chom a Vojtechom Tukom. Dostali nadiktované zloženie vlády => odvolali ministra zahra­ničných vecí Ferdinanda Ďurčanského^[5] (jedného z tvorcov Slovenského štátu), ktorého nahradil Tuka. Ministrom vnútra bol Mach. Pričiny odvolania: 1. Ďurčanský si myslel, že môžeme viesť samostatnú zahraničnú politiku; 2. Viedol rokovania so ZSSR a žiadal, aby propagoval Slovenský štát v zahraničí. Tisova taktika ako zachrániť miesta umierneným vo vláde bola orientácia na Hitlera, ktorý povedal: „Nemecký socializmus sa nedá vyvá­žať. Každý musí budovať základy na vlastných tradíciách.“

4.1. Príchod derátorov

Po salzburskej konferencii prišli na územie Slovenského štátu derátori. Kontrolovali Slo­vákov cez bezpečnostné služby SS, dôverníkov a po celom Slovensku bola sieť Deutsche Partei (alebo Sudetonemecká strana).

[1] Či vznik Slovenského štátu, ako aj ďalšie nepopulárne opatrenia slovenskej vlády sa ospravedlňovali touto teóriou: „Ak to nespravíme my, spravia to Nemci a bude to oveľa horšie!“ tzv. teória menšieho zla.
[2] Predstavitelia: 1. Jozef Tiso. Medzi oboma prúdmi prebiehal boj o moc. Predstavitelia umierneného prú­du neboli spokojní s postupom hlinkovej gardy => rozpory. Nemci však boli na strane radikálov. V roku 1940 umiernení využtili fakt, že Nemci mali iné starosti (útok na Francúzsko), odvolali Macha z funkcie hlavného predsedu hlinkovej gardy a neskôr všetkých radikálov. Hlinkova garda je podriadená vláde. Po rýchlej poráž­ke Francúzska, však Nemci znova upriamili pozornosť na svoje satelity.
[3] Predstavitelia: 1. Vojtech Tuka; 2. Alexander Mach. 3. Ferdinand Ďurčanský. Prúd chcel napodobniť po­mery v Nemecku. Organizoval kádrové zmeny vo vláde a chcel oslabiť vplyv v cirkvi.
[4] Práve útokom na Poľsko 1. septembra 1939 Nemecko začalo druhú svetovú vojnu.
[5] Ferdinand Ďurčanský, slovenský ľudácky politik, novinár a univerzitný pedagóg, jeden ze strojcov rozbitia Československa v roku 1939, odsúdený v roku 1947 (v Československu) v neprítomnosti k trestu smrti, sa naro­dil 18. decembra 1906 v Rajci (okr. Žilina) v rodine statkára.
V mladosti získava pomerne slušné vzdelanie – študuje právo v Paríži, Bratislave a Haagu. Behom študií sa angažuje v študentskom katolíckom hnutí. Po štúdiách od roku 1936 pôsobí ako pedagóg (špecializuje sa na medzinárodné právo) na právnickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.
V polovici tridsiatych rokov 20. storočia sa Ďurčanský začína angažovať v politike – stáva sa členom a neskôr i funkcionárom Hlinkovej slovenskej ľudovej strany, kde sa skoro profiluje ako vodca radikálneho separa­tistického krídla, ktoré sa usilovalo o čo najväčšiu autonómiu Slovenska v rámci Československa.
V roku 1938, po vyhlásení Tisovej slovenskej autonómnej vlády, sa Ďurčanský stáva jedným z jej ministrov, a to ministrom spravodlivosti, sociálnych vecí a zdravotníctva (od 7. októbra 1938), v dobe od 1. 12. 1938 do 9. 3. 1939 zastáva post ministra dopravy a verejných prác. Od decembra 1938 je Ďurčanský zároveň i poslan­com Slovenského Snemu.
V roku 1939 sa Ďurčanský ako jeden z najvplyvnejších predstaviteľov HSĽS významnou mierou podiela na rozbití Československa – najprv, začiatkom marca roku 1939, v dobe, keď v Československu panuje hlboká po­litická kríza, spôsobená rozpormi medzi predstaviteľmi československej moci a slovenskými autonomistami, (prezident Hácha 9. marca 1939 rozpúšťa slovenskú autonómnu vládu) – Ďurčanský opúšťa s obavami pred zatknutím Československo a uteká do Viedne. 13. marca 1939 spoločne s Jozefom Tisom sa zúčastnil v Ber­líne na schôdzke s Adolfom Hitlerom, ktorá je impulzom k vyhláseníiu nezávislosti a zvrchovanosti Sloven­ského štátu, ku ktorému prišlo o jeden deň neskôr – 14. marca.
Po vyhlásení nezávislosti Slovenska sa Ďurčanský stáva ministrom zahraničia nového státu a je ním až do 20. júla 1940. Potom je pre nezhody so skupinou ľudáckych pronacistických politikov, zhromaždených okolo Alexandra Macha a Vojtecha Tuku, z tohoto postu odvolaný.
V rokoch 1940 – 1945 pôsobí ako profesor medzinárodního práva na bratislavskej Univerzite Komenské­ho.
V roku 1947 je Ďurčanský v Československu na základe retribučných zákonov odsúdený Národným súdom v Bratislave ako vojnový zločinec a je odsúdený v neprítomnosti na trest smrti. Trest však nebol nikdy vy­konaný – aj napriek tomu, že Ďurčanský je zaradený na listinu vojnových zločincov, nebol do Československa nikdy vydaný. Ferdinand Ďurčanský umrel v Mníchove 15. marca 1974.