„Výraz Uhrov je divoký, oči majú hlboké, sú nízkej postavy, ich reč je barbarská a obyčaje divoké, že treba obžalovať osud, alebo diviť sa božej trpezlivosti, ktorá takým obludám a nie ľuďom zverila takú utešenú krajinu. Byzantskú vynaliezavosť napodobňujú v tom, že nijakú vec neriešia bez dôkladného a dlhého pojednávania. V mestách a dedinách je konečne málo domov z rákosia, menej z dreva a najmenej z kameňa, pretože bývajú celé leto a jeseň pod šiatrami. Jednotliví muži, nosiac zo sebou stolice, schádzajú sa na kráľovský dvor a nezanedbávajú pojednávania o štátnych záležitostiach, pri tom cez mrazivú zimu bývajú v malých domcoch len pre to určených. Natoľko sú podriadení panovníkovi, že ani jeden sa neodváži rozhnevať ho otvoreným odvrávaním, ale ani tajným pošuškávaním porušiť, čo je proti jeho vôli. Tuná je pravidlom, že v spomínanom kráľovstve, delenom na sedemdesiat a viac komitátov, s plnou spravodlivosťou kráľovskej pokladnici patria dve časti príjov, tretia ostáva županovi a nik sa neopováži raziť peniaze a vyberať mýta okrem panovníka.“
„Ak niekto zo županov alebo veľmožov urazí panovníka v malej veci, alebo by bol z toho nespravodlivo obžalovaný, ktorýkoľvek žalárny vojak, poslaný dvorom, takého zatkne, zbaví ho sprievodu, sputná okovami a predvedie ho k rozličným druhom mučiacich nástrojov.“
„Nijaká mienka sa nevyžaduje od panovníka druhmi (obžalovaného) ako je u nás[1] zvykom, obžalovaný nemá možnosť obrániť sa, ale pre všetkých sa vôľa panovníka pokladá za rozhodnutie záväzné.“
„Ak niekedy chce panovník zhromaždiť vojsko, všetci bez odporu ako jeden vystroja vojakov a sa zídu. Sedliaci, ktorí bývajú po osadách, (vysielajú) deviati desiateho alebo siedmi ôsmeho, prípadne i menej, ako vyžaduje potreba, so všetkým zariadením potrebným k vojne, pričom ostatní ostávajú doma pracovať na poliach. Tí však, ktorí sú členmi vojenských družín, odvážia sa ostať doma len vo veľmi naliehavom prípade. V kráľovskom šíku sú cudzinci, je ich veľké množstvo, nazývajú sa veľmožmi a tvoria telesnú stráž panovníkovu. Skoro všetci tiahnú ošklivo ozbrojení, iba ak už od cudzincov, ktorých nazývame teraz rytiermi, vychovaní, alebo nimi i splodení, nie vrodenú, ale zvonka získanú moc si osvojac, napodobňujú našich veľmožov a hosťov v bojovej skúsenosti a lesku zbraní.“
[1] V Nemecku.
