1. HEGEMÓNIA STALINSKÝCH FORIEM A METÓD
V roku 1949 dožíva prvé obdobie budovania socializmu => Príčiny: 1. Kórejská vojna[1]; 2. Konflikt s Juhosláviou; 3. Vytvorenie celoeurópskej armády aj s NSR[2]. => Dôsledky: 1. Príprava na vojnu; 2. Odstránenie síl, ktoré by sa nepodriadili Stalinovi.
2. RAST ÚLOH PRVEJ PÄŤROČNICE[3]
Príčiny nárastu prvej päťročnice: 1. Stalinskej smernica, ktorej obsahom bola príprava na vojnu[4].
Úlohy prvej päťročnice: 1. Priemyselná výroba zaznamenala vzrast[5] o 98%; 2. Poľnohospodárstvo malo vzrásť o 53% => nereálne úlohy[6].
V roku 1953 sa uskutočnila menová reforma => Príčiny: 1. Ťažkosti v zásobovaní, kvôli zrušeniu lístkového systému; 2. Výmena peňazí v kurze 1:80. Reforma bola namierená proti vojnovým zbohatlíkom. Životná úroveň však poklesla, rástli nepokoje a konali sa štrajky.
3. POLITICKÉ PROCESY V 50. ROKOCH
Komunistická strana nepoznala rovnocenného odporcu iba nepriateľa. Teror ktorého sa strana nezriekla ani na svojej „československej ceste“ patril od začiatku k nástrojom politiky KSČ. Retribúcia [8] bola od začiatku komunistami používaná ako prostriedok k odstraňovaniu alebo aspoň ku škandalizovaniu politických protivníkov [9]. Aj napriek hrozivým štatistikám z jednotlivých procesov, komunisti s retribúciou spokojní neboli a podľa nich očista bola vykonaná nedôsledne.
Prípravu politických procesov [11] v 50. rokoch v Československu mali na starosti členovia Štátnej bezpečnosti (ŠtB) a sovietski poradcovia. Bezpečnosť pracovala bez kontroly a vytvorila akési samostatné ministerstvo bezpečnosti.
V Československu boli najprv obvinení „slovenskí buržoázni nacionalisti“ (Gustáv Husák, Ladislav Novomestský, Karol Schmidke). Najväčší protištátny proces, sa konal v roku 1952 s Rudolfom Slánskym[12] a trinástimi vysokými funkcionármi Komunistickej strany Československa. (Na súdoch sa používala praktika psychického týrania[13] – väzňom[14] nebolo dovolené spať, púšťala sa im stále hudba a i.)
[1] Po skončení druhej svetovej vojny sa Kórea rozdelila na dve časti. Na severe vznikla komunistická Kórejská ľudovodemokratická republika (KĽDR) a na juhu zase nekomunistická Južná Kórea. V roku 1950 komunistická KĽDR, podorovaná ZSSR, zaútočila na Južnú Kóreu, ktorej prišli na pomoc vojská OSN vedené Spojenými štátmi americkými. Keď tieto vojská vstúpili do KĽDR, vyslala proti nim svoje vojská Čína. USA sa tak po prvý raz dostali do „priameho boja“ s komunistickými štátmi.
[2] Vytvorenie vojensko-politickej organizácie NATO, je dôkazom prípravy na tretiu svetovú vojnu.
[3] Rast úloh prvej päťročnice bol samotným dopadom na Československo.
[4] Rozšírili sa rozpory medzi ZSSR a USA.
[5] Najmä ťažký priemysel na úkor spotrebného, pretože ľudia mali potrebu zbrojiť.
[6] Stanovila sa urýchlená kolektivázia poľnohospodárstva => Otázka: Boli na to materiálne predpoklady? Odpoveď: Nie, pretože bol nedostatok strojov a umelých hnojív. Pre urýchlenú kolektivizáciu sa zrušila podmienka dobrovoľnej kolektivizácie a nahradila sa násilnou. Tým, ktorí odmietali vstúpiť do družstva vyrúbali vysoké dane a zvýšili im povinné dodávky. Taktiež sa zosilnilo prenasledovanie bohatých roľníkov (kulakov). => Odchod roľníkov do priemyslu.
[7] VPP – vykonštruované politické procesy.
[8] Trestanie zločinov, ktorých sa dopustili nacisti a zradcovia.
[9] Pred mimoriadnymi ľudovými súdmi vystupovali ako svedkovia gestapáci a kolaboranti získaní sľubom poľahčujúcich okolností alebo priamo beztresnosti pre svedectvo proti občanom – vrátane účastníkov odboja – ktorých KSČ potrebovala vyradiť z verejného života. Komunistická bezpečnosť mala čas si svedkov vyškoliť. Dekrét prezidenta republiky č. 137/1945 Zb. z 27. októbra 1945 prehlásil za zákonné uvalenie vyšetrovacej väzby na osoby, považované za štátne nespoľahlivé, aj keď nebolo predpokladov pre väzbu a keď väzba trvala dlhšie, než pripúšťali zákony. Vyšetrovacie komisie podliehali ministerstvu vnútra a nie spravoslivosti. Na zasadaní Dočasného národného zhromaždenia dňa 5. marca 1946 vtedajší minister spravodlivosti Prokop Drtina povedal do väzby boli mnohé osoby posielané „pouze s lístkem, na nemž bylo napsáno jejich jméno a jejich generálie (základné osobné údaje) a nic víc. Ani ne označení třesního činu, pro který byl obviněný do vazby dodán.“
[11] Prvý vykonštruovaný proces sa odohral od 31. mája do 8. júna 1950 (1.) proti predstaviteľom nekomunistických strán (Národno-socialistická strana, Sociálny demokrati a trockisti). Štyria boli odsúdení na smrť za velezradu a medzi nimi bola popravená aj Milada Horáková, bývalá poslankyňa Národno-socialistickej strany. Bratislave sa príprava politických procesov začala už na jar roku 1948. Tento proces spadal do kategórie nedotknuteľných procesov.
(2.) Proti aktívnym odporcom režimu – kňazom, dôstojníkom (hlavne tým, čo bojovali na fronte počas druhej svetovej vojny), diplomatom a účastníkom nekomunistického odboja.
Okrem toho boli ešte (3.) hospodárske procesy proti bohatým roľníkom (súdili ich za sabotáže proti JRD). Tresty, ktoré dostali, boli neprimerane vysoké.
Vyvrcholilo to (4.) procesmi zo straníckymi funkcionármi (prvý proces so straníckym funkcionárom – Lászlom Rajkom – bol v Maďarsku), ktorých cieľom bolo: 1. Odstrániť z vedenia komunistických strán osobnosti, ktoré by boli odolávali stalinskému diktátu (príkladom na takúto krajinu, ktorá neustále odporovala ZSSR bola Juhoslávia).
(5.) Procesy s Čiernymi barónmi, členmi československého vojska. Boli to branci prenasledovaní z politických dôvodov. Oni vykonávali pomocné technické práce, mali pozíciu poloväzňa.
Revízie procesov a rehabilitácie boli rozdelené sa delili do troch skupín: 1. Obete menej dôležitých procesov (mohli byť bez veľkých prekážok rehabilitovaní); 2. Procesy s komunistickými funkcionármi a niektorými cirkevnými hodnostármi (mali schválené zníženie trestu, predčasné prepustenie, ale nikdy nie rehabilitáciu); 3. Nedotknuteľné procesy (nemali nárok na revíziu ani na rehabilitáciu).
[12] Rudolf Slánsky bol komunista (1. tajomník UV KSČ), ktorý sa zúčastil odboja na západe. Na vykonštruovanom procese bol súdený za protištátnu činnosť. Spolu s ním súdili aj Vladimíra Clementisa. Na procese, pod psychickým tlakom súdu boli nútení všetko priznať. Proces sa skončil popravením jedenástich osôb zo štrnástich (neskôr ich režim rehabilitoval), vrátane Slánskeho a Clementisa. Proces pôvodne spadal do tretej kategórie – kategórie nedotknuteľných procesov.
[13] Vtedajší šéf ministerstva spravodlivosti Zdeněk Marjanko, ktorý v období ešte pred februárovým prevratom odhalil komunistické podvody s administratívnymi protokolmi vyšetrovaných nacistov, bol zatknutý už 23. februára 1948 a z väzenia sa už nikdy nevrátil. Zomrel vo väzbe na následky mučenia pri výsluchu. Toho istého dňa bol zatknutý poslanec za Ľudovú stranu Ing. Rostislav Sochorec, čelný predstaviteľ Jednotného zväzu českých poľnohospodárov. Čakal ho taký istý osud ako Zdenka Marjanka. Neskôr prebehlo ešte mnoho ďalších zatknutí, najmä v justícii, bezpečnosti a armáde. (Hejl V., Zpráva o organizovaném násilí, 1990, Univerzum Praha, str. 55 – 56.)
Niektoré z týchto metód vyšli najavo počas Pražského jara. Vyšetrovaní museli desiatky hodín stáť čelom k stene, alebo naopak neustále pochodovať. Dochádzalo aj k fingovaným popravám, kde obeti nahovorili, že má poslednú hodinu života. Takto „spracované“ ľudské trosky sa priznali ku všetkému a podpísali hocičo. Niektorí obvinení sa museli svoje „priznania“ učiť naspamäť, text niekoľkokrát opakovať, biflovať otázky a odpovede, ktoré potom odrecitovali pred súdom. V niektorých dôležitých procesoch, vysielaných rozhlasom, bol celý program dopredu nahratý pre prípad, že by sa obvinený odchýlil od textu alebo odmietol vypovedať. V kritickej chvíli vystúpenia boli obžalovaní pod vplyvom drog, čo spôsobovalo, že sa nad svojimi údajnými zločinmi sami mravne rozhorčovali, niekedy dokonca žiadali o zvýšenie trestu alebo rovno o trest smrti. (Kaplan K., Pravda o Československu 1945 – 1948, Panorama Praha, 1990, str. 55)
Techniku deštrukcie ľudskej osobnosti zhrnul Filip Jánský, sám bývalý politický väzeň: „Ľudia boli priviazaní k výsluchom ako dobytok s vrecom na hlave, boli spútaní na rúkách a nohách, boli oslepovaní žiarovkami, boli bití korbáčmi, boli do omdletia mlátení, boli im vyrážané zuby, oči, bola im pálená koža rozžhaveným železom, bola im – po nasýtení sa údenými rybami a po umiestnení do silno vyhriatej miestnosti – odoprená voda, bol im násilne znemožňovaný spánok. Ľudia boli dlhé dni máčaní vo vani napustenej fekáliami a močom tak, že im vyčnievala iba hlava, boli šokovaní elektrinou a boli im dokonca drvené kosti.“ (Hejl V., Zpráva o organizovaném násilí, 1990, Univerzum Praha, str. 152)
[14] Väzeň-komunista musel napríklad stokrát nahlas opakovať: „Som sviňa a zradca robotníckej triedy!“ Iného donútili, aby sa v kancelárii vyšetrovateľa hlásil formulou: „Ja, (meno), zložinec a vyvrheľ, zradca robotníckej triedy a hanebný lotor, sa hlásim na vypočúvanie.“
