1. SVIEČKOVÁ MANIFESTÁCIA V BRATISLAVE[1] (25. MAREC 1988)
Dňa 25. marca 1988 okolo 18:00 hodiny sa na Hviezdoslavovom námestí zišlo niekoľko tisíc občanov, aby pokojným zhromaždením[2] vyjadrilo požiadavky plného a skutočného rešpektovania náboženských slobôd a dodržiavania ľudských práv[3] v Československu. Tento umiernený, úradom[4] dopredu nahlásený akt občianskej iniciatívy vyjadroval vôľu nemalej časti obyvateľstva a bol v súlade s československou ústavou.
Pre súčasnú a aj budúcu generáciu zostane otrasným faktom to, že ľudia, ktorí sa usilovali kultivovaným spôsobom a tichým zotrvaním na mieste so symbolickým svetlom v ruke vyjadriť oprávnené a nezmeniteľné stanovisko, boli surovo napadaní [5] policajnými autami [6] , päsťami a obuškami príslušníkov Verejnej bezpečnosti a prúdmi studenej vody. Veriaci sa však nedali vyprovokovať [7] k odvete, pokračovali v modlitbách a náboženských spevoch. Tesne pred plánovaným ukončením pokojného zhromaždenia bezpečnosť nasadila dve vodné delá. Prúdmi vody vytláčali zhromaždených z námestia [8] . Mnoho účastníkov vigílie bolo zatknutých [9] a zranených, medzi nimi dokonca aj zahraniční novinári a pracovníci západonemeckej televízie.
Surový zásah bezpečnosti [10 ] proti pokojným, mierumilovným a nikoho neohrozujúcim modliacim sa veriacim bol nielen neoprávnený a nepotrebný [11] , ale aj neprimeraný.
Dňa 28. marca 1988 náčelník zboru a hlavnej správy Zboru národnej bezpečnosti Bratislavy a západoslovenského kraja plukovník Štefan Mikula na margo udalosti povedal: „Časť občanov nerešpektovala pokyny príslušníkov verejnej bezpečnosti, a preto bolo nutné primerane zakročiť.“[12] Režim sa cítil byť ohrozený aj tým najmenším prejavom odporu, nesúhlasu alebo oprávnenej kritiky, ktorý podľa slov Vasila Biľaka[13] „vyvoláva v strane napätie a konfrontáciu so súčasnou politikou strany a štátnymi orgánmi.“
Miroslav Válek |
Štefan Lazár |
Po nežnej revolúcii zriadila Slovenská národná rada Komisiu na vyšetrenie zásahu bezpečnostných zložiek proti zhromaždeniu veriacich na Hviezdoslavovom námestí. Pred komisiu predstúpili aj dvaja bývalí členovia politickej komisie ÚV KSS – Štefan Lazár [14] a Miroslav Válek [15] . Ani z odstupom času si však nepriznali svoj podiel viny a neodsúdili surový policajný zásah proti bezbranným a pokojným občanom.
Jeden z hlavných iniciátorov a organizátorov zhromaždenia – František Mikloško – zhodnotil význam bratislavskej sviečkovej manifestácie slovami: „25. marca 1988 vyšli na Hviezdoslavovo námestie, kde polhodinu vydržali stáť, modliť sa s horiacimi sviečkami v rukách, nechali sa pri tom oblievať polievacími autami a vodnými delami, nechali do seba vrážať policajné autá a niesli na sebe údery obuškov, ale sľúbenú polhodinu vydržali. Totalitná moc bola tvárou v tvár týmto ľuďom bezmocná. Neústupčiví ľudia dávali jasne na vedomie štátnej moci, že žiadajú náboženskú a občiansku slobodu pre všetkých ľudí v tejto krajine.“
[1] Zmysel bratislavskej manifestácie odhalil už 23. marca 1988 rakúsky rozhlas, keď vyhlásil, že v Bratislave pôjde o „najvýznamnejšiu konfrontáciu medzi štátnymi orgánmi a časťou obyvateľstva od Pražského jara.“
[2] Formou podvečernej vigílie s rozožatými sviečkami.
[3] Dňa 13. októbra 1976 boli v Zbierke zákonov ČSSR (120/1976 Zb.) uverejnené dva dokumenty – „Medzinárodný pakt o občianskych a politických právach“ a „Medzinárodný pakt o hospodárskych, sociálnych a kultúrnych právach“, ktoré boli potvrdené v Helsinkách v roku 1975 a dňom 23. marca 1976 vstúpili do platnosti aj v Československu. Úlohou paktov bolo zaručiť slobody a práva občanom ČSSR, čo sa však v skutočnosti vôbec nepraktizovalo. Tisíce našich občanov nemohli pracovať vo svojich odboroch len preto, že ich názory sa líšili od oficiálnych. Bola im odopieraná sloboda od strachu (boli by nútení žiť v trvalom nebezpečí ak prejavia svoja názory), právo na vzdelanie, právo na informácie a základné ľudské práva akými sú sloboda zhromažďovania sa, sloboda náboženského vyznania a mnohé iné.
[4] Pod neprijateľnou zámienkou nedostatočných záruk zachovania verejného poriadku bolo zhromaždenie zakázané a úrady vyvinuli absurdnú snahu odradiť a zastrašiť účastníkov vigílie a zabrániť im prístup na námestie – kontrolovali všetky vozidlá (najmä na prístupových cestách do Bratislavy) a pokúšali sa (už hodinu pred začiatkom manifestácie) zabrániť verejnému stretnutiu ľudí na Hviezdoslavovom námestí.
[5 ] „Tu Kama 2, Kama 2, do toho spievajúceho davu ihneď použiť vodné delo. Kama 2 príjem...“ „Tu je Kama 2, Kama 2, tie vodné delá použiť, stále nech striekajú, príjem.“
[6] „Autá medzitým začali vrážať do ľudí. Ale nikto z nás nenadával. Často som pozeral na hodinky. Ešte desať minút musíme vydržať... Niekoľko minút pred pol siedmou nás začali vytláčať z námestia silnými prúdmi vody akoby sme boli ešte málo mokrí. O pol siedmej, známi, či neznámi, podávali sme si ruky. Vydržali sme.“
[7] „Tu Kama 2, tu Kama 2, Beta 1 okamžite do akcie, príjem... A 33 použiť výstražné zariadenia, vrtieť sa dokola, stále dokola chodiť, príjem...“ „Tu Kama 22, tu Kama 22, pošlite nám sem súrne voľakú posilu... nedajú sa vytlačiť... Kropiace vozidlá znovu dokola, príjem.... Áno, Kama 4, rozumiem.“ „Tu je Kama 2, Kama 2, veľmi rázne zakročujte proti všetkým. “
[8] Súčasne s vodnými delami prešli do útoku aj príslušníci špeciálneho pohotovostného oddielu z Pezinka v bielych prilbách a s predĺženými obuškami v rukách. Okrem toho bezpečnosť použila slzný plyn a cvičených služobných psov.
[9] Pri zásahu zaistili a na mestskú správu verejnej bezpečnosti predviedli 126 osôb. Z toho 12 cudzích štátnych občanov a akreditovaných novinárov.
„Na námestí som zotrvala do konca demonštrácie. Po jej skončení som odchádzala Gorkého ulicou. Bola som takmer na konci Gorkého ulice, keď sa na mňa vrhli asi štyria civili. Títo ma stiahli z chodníka, zastavili auto, do ktorého ma násilím vtlačili. Bola som predvedená na obvodnú správu u dvoch levov. Tam som prešla celým ich vyšetrovacím postupom. Asi o tretej hodine ráno ma odviedli do cely na Februárke (Račianska ulica, pozn aut.). Na druhý deň po trinástej hodine ma bez vysvetlenia prepustili. Koncom septembra mi prišiel trestný rozkaz v znení „zaplatiť 2000 Kčs, alebo dva mesiace nepodminečne“ . Proti trestnému rozkazu som sa odvolala a nasledoval súd. O mojom súde sa dozvedelo veľa ľudí, ktorí ma prišli podporiť. Na vlastnej koži som zacítila veľkosť sily lásky k blížnemu, a to ako ma prišli veriaci povzbudiť na súd a vedeli o tom, že ich budú zatýkať, vypočúvať, legitimovať, a napriek tomu našli v sebe tú odvahu a prišli tam.“ Takto si spomína na tie chvíle mladá zdravotná sestra Ľudmila z Ústavu klinickej onkológie v Bratislave.
[10] „Som bol svedkom brutálneho surového zákroku polície voči týmto veriacim. Začalo to nájazdom služobných osobných áut medzi zhromaždených veriacich. Tieto autá mali zapnutý maják, húkačku, a systémom jednička – spiatočka vrážali do týchto veriacich, väčšinou to boli starí ľudia, deti. O chvíľu na to sa do akcie zapojilo aj vodné delo. Zakročili aj prítomní policajti s bielymi prilbami na hlave a so štítmi. Títo začali tuná prítomných ľudí mlátiť obuškami. Na vlastné oči som videl, že bolo zbité aj malé dievčatko, ktoré držalo v ruke horiacu sviečku.“ Jaroslav Konečný, jeden z tých, ktorý zažili zásah na vlastnej koži.
[11] Nešlo im len o prekazenie tohto zhromaždenia, ale aj o zastrašenie veriaceho ľudu a potlačenie vzrastajúcej občianskej aktivity ľudí, túžiacich po slobode prejavu, tlače a zhromažďovania sa. => „Nemáte čo sedieť v autobuse, choďte všetci von a rýchlo rázne zakročujte! ... Kama 4, kropiť, kropiť, kropiť!“
[12] Pravda však bola iná. „Pod Carltonom pri novinovom stánku vyčíňali eštebáci, policajti v civile, ktorí tam ľudí strhávali na zem a kopali na zemi, a potom ich uniformovaní príslušníci odťahovali do pristavených áut.“
[13] Na straníckej konferencii v Košiciach v roku 1988 ostro odsúdil sviečkovú manifestáciu, ktorú označil za „zneužitie procesu prestavby v Československu“ : „Odporcovia socializmu pokúšajú sa získavať neskúsených, najmä mladých ľudí, k pokusom o destabilizáciu, čo je plne podporované a tiež organizované zo zahraničia, ako ukázalo zneužitie omše k sviatku blahoslavenej Anežky Českej v Prahe, alebo marcová demonštrácia so sviečkami v Bratislave, vyhlásená s popudu svetového kongresu Slovákov v zahraničí už v decembri minulého roku a koordinovaná s organizátormi z Hlasu Ameriky.“
[14] „Vtedy bolo iné obdobie, dneska sa na to dívame inými očami. Podľa zákona išlo o porušenie verejného poriadku, preto sa urobil zásah, i keď treba povedať jednoznačne, že nedošlo k zraneniu vraj len jednej osoby a dvoch príslušníkov, takže myslím si, že v tej núdzi, ktorá sa ako tak vytvorila, to bolo ako najlepšie východisko.“
[15] „Ťažko jednému človeku povedať, či bol adekvátny, no nebol brutálny a rozhodne sa napríklad nedá porovnať s tými zásahmi, ktoré boli v Prahe. Otázka však stojí tak, či vôbec bol potrebný? Podľa môjho názoru nebol nevyhnutný. To bola veľmi pokojná demonštrácia od začiatku do konca a bola by zrejme takou i ostala aj bez zásahu.“ Takto odpovedal na otázku, či zásah bol adekvátny situácii.