1. CELOŠTÁTNY GENERÁLNY ŠTRAJK (27. NOVEMBER 1989)
Všetky tieto udalosti a manifestácie vyvrcholili generálnym štrajkom, ktorý ukázal, že režim stratil podporu obyvateľstva, armády a bezpečnosti. Na celom území Československa vstúpili 27. novembra 1989 do dvojhodinového štrajku státisíce občanov na podporu požiadaviek štrajkujúcich študentov, Občianskeho fóra[1] (OF) a Verejnosti proti násiliu. Jeho začiatok o 12:00 ohlásili sirény, automobilové klaksóny a iné signály. Každý prejavil spolupatričnosť k štrajku svojím spôsobom. Všetkým išlo o spoločnú vec – o budúcnosť našej krajiny, Československej socialistickej republiky. Desaťtisíce Bratislavčanov sa zišli na námestí Slovenského národného povstania a žiadali odstúpenie predstaviteľov zodpovedných za súčasnú situáciu v Československu. Zrušenie monopolu Komunistickej strany Československa sa už nečakalo zhora. Po výzve[2] Ľubomíra Feldeka ho odhlasovalo referendum verejnosti priamo na námestí.
Václav Havel a Ladislav Adamec |
1.1 Vystúpenie prvého podpredsedu vlády SSR Štefana Murína na VI. mítingu (27. november 1989)
Marián Čalfa |
Až raz po rokoch nebude niekto chápať ako sa mohlo tak rýchlo dosiahnuť splnenie požiadavky zrušenia mocenského monopolu strany a prečo v Československu tak rýchlo padol socialistický režim, nech si prečíta prejav podpredsedu vlády SSR Štefana Murína [3] . Záznam prejavu [4] sa zachoval sa nie pre škandalizovanie podpredsedu vlády, ktorý sa ako jediný predstaviteľ vlády odhodlal na mítingu vystúpiť, ale slúži ako dokument obrovského tlaku a vôle verejnej mienky. Nebol to sfanatizovaný dav, ktorý dával najavo svoju vôľu. Bolo to zhromaždenie mysliacich jednotlivcov túžiacich po slobode a statočne k nej kráčajúcich.
2. MANIFESTAČNÉ ZHROMAŽDENIE V SLOVENSKOM NÁRODNOM DIVADLE (29. NOVEMBER 1989)
Ladislav Adamec |
V Slovenskom národnom divadle sa 29. novembra 1989 uskutočnilo manifestačné zhromaždenie, účastníci [5] ktorého nadšene privítali podpis dohody medzi Občianskym fórom a združením Verejnosť proti násiliu. Z úst Milana Kňažka sa verejnosť dozvedela čerstvú správu zo zasadania Národného zhromaždenia v Prahe – ústavný článok o vedúcej úlohe Komunistickej strany Československa bol práve zrušený. Vznikli tzv. vlády národného frontu.
2.1. VIII. mimoriadny míting (4. december 1989)
Pozvánku na VIII. mimoriadny míting vypracovali vedúci stranícki a vládni predstavitelia. => Príčina: 1. Vyjadrenie rozhorčenia nad zostavou federálnej vlády ČSSR. Milan Kňažko na úvod na mítingu prečítal Vyhlásenie Občianskeho fóra a Verejnosti proti násiliu [6] , v ktorom členovia oboch občianskych fór dali najavo svoje rozhorčenie nad zostavou federálnej vlády. Na záver mítingu vo svojom krátkom prejave hovoril o prípadnom generálnom štrajku: „ Prípadný generálny štrajk, ohlásený na 11. decembra 1989, a jeho škody, budú na svedomí našich najvyšších a straníckych predstaviteľov vzhľadom na ich nezodpovedné postoje voči našim oprávneným požiadavkám.“ Ulica znovu tak, ako veľa ráz predtým, opäť rozhodla a dni vlády, ktorú neprijala, boli zrátané. 2.2. IX. míting (9. december 1989)
Aj napriek zlému počasiu, ktoré bolo v ten deň v Bratislave sa na námestí Slovenského národného povstania zišlo veľa ľudí. Na mítingu sa očakávalo odstúpenie prezidenta a vymenovanie novej vlády.
Na druhý deň sa mohol zrušiť ohlásený generálny štrajk, pretože nová vláda na čele s Mariánom Čalfom už bola vymenovaná a prezident Gustáv Husák zo svojej funkcie odstúpil.
Revolúcia, – ktorá sa po pomenovaní zahraničných novinárov do Československých dejín zapísala ako nežná – pre svoj pokojný a nekrvavý priebeh – a ktorá zároveň bola najrýchlejšou revolúciou [9] v Európe – zvíťazila!
[1] Občianske fórum, ktoré vzniklo z tých istých príčin ako Verejnosť proti násiliu po novembrových udalostiach v Prahe považovalo podľa slov Martina Šimečka práve VPN „za svoju sestru alebo brata“.
[2] „Vyhlásme tu dnes spoločne mocenský monopol komunistickej strany za zrušený!“
[3] „Vážené zhromaždenie, milá mládež, vážení občania. Požiadal som o slovo, aby som vás v mene štátneho a straníckeho vedenia na Slovensku úprimne pozdravil a súčasne vás ubezpečil, že urobíme všetko preto, aby ľud našej vlasti žil slobodne a šťastne, aby každý občan, bez ohľadu na svoje názory, na politickú a náboženskú príslušnosť mohol žiť slobodne a bezpečne...“
[4] Žiaľ, jeho slová boli často prerušované hučiacim davom ľudí, piskotom a skandovaním slov ako „Nikto vám neverí!“, „Neskoro!“ a „Odstúpiť!“, takže ho nemohol ani dočítať.
[5] Zástupcovia štrajkových výborov z celého Slovenska, predstavitelia občianskeho fóra VPN a Maďarskej nezávislej iniciatívy. Nechýbali Václav Havel, Ján Budaj, Marta Kubišová a ďalšie osobnosti.
[6] „Vyjadrujeme svoje presvedčenie, že federálna vláda, ktorú dnes vytvorili, nie je vládou novou. S nádejou dodávame, že vieme, že všetci, že naša krajina potrebuje v tejto krízovej situácii vládu, ktorá sa musí opierať o podporu verejnosti. Ináč nemôže vôbec pracovať.“
[7] FZ – Federálne zhromaždenie.
[8] Zoznamy politických strán vo voľbách v roku 1990: 1. SSL – Strana slobody; 2. DS – Demokratická strana; 3. ČSS – Československá strana socialistická; 4. VPN – Verejnosť proti násiliu; 6. SB – Slobodný blok; 7. VDSPR - Všeľudová demokratická strana a Združenie pre republiku, Republikánska strana Československa; 8. KSČ – Komunistická strana Československa; 9. SPV – Spojenectvo poľnohospodárov a vidieka; 10. ESWMK – Együttélés-Spolužitie-Wspólnota-Soužití, Maďarské kresťansko-demokratické hnutie; 11. ČSDF – Československé demokratické forum; 12. DÚRS – Rómovia; 13. SNS – Slovenská národná strana; 14. KDH – Kresťansko-demokratické hnutie; 15. SZ – Strana zelených; 16. HČSP – Hnutie československého porozumenia; 17. SD – Sociálna demokracia.
[9] Za neuveriteľných 14 dní dokázal ľud Československa zlikvidovať totalitný režim vlády jednej strany.
