1. DRUHÉ PROTIHABSBURGSKÉ POVSTANIE
Príčiny: 1. Odpor voči Ferdinandovi III.; 2. Porušovanie Rudolfovho majestátu. Povstanie sa začalo pražskou defenestráciou.
1.1. Charakteristika povstania
Toto povstanie malo chrakter stavovského povstania, kde vedúcu úlohu mala šľachta. Ľud sa povstania nezúčastnil. Jadro vojska tvorili žoldnieri => Porážka v bitke na bielej hore (8. novembra 1620) => Príčiny: 1. Neúčasť ľudu; 2. Žoldnieri nebojovali, lebo nedostávali žold; 3. Nevytvorila sa protihabsburská koalícia. => Dôsledky: 1. Popravy účastníkov povstania na Staromestskom námestí, vrátane Jána Jesenia[1]; 2. Konfiškácia majetkov českej šľachty do rúk cudzincov.
Vroku 1627 vychádza nová ústava: 1. Garantuje vznik českého územia a označuje ho ako za Habsburgovcami dedičné územie; 2. Zrovnoprávnenie češtiny a nemčiny; 3. Katolícku vieru ako jedinú. O dva roky neskôr – v roku 1629 – bol vydaný cisársky výnos[2] => Dôsledky: 1. Emigrácia.
2. SITUÁCIA PO WESTFÁLSKOM MIERI[3]
V roku 1630 Turci znova vpadli do Uhorska a do vypuknutia 15 ročnej vojny (1593 – 1608) uskutočňovali lúpežné prepady. Oni boli jednými zo spojencov šľachty v protihabsburskom povstaní. V druhej polovici 16. storočia sa znova zmenila taktika Turkov – prešli na vojnu a takto dobyli juh Slovenska. Cisárove vojská prešli do ofenzívy a cisár musel podpísať mier vo Vašvári, ten ale nebol pre neho výhodný. V tomto období do popredia vystupuje Imrich Tököly.
V roku 1683 Turci zaútočili na Viedeň, ale Jánom Sobieskim boli porazení. Po porážke sa všetky sily spojili => Turci boli postupne vytláčaní z Uhorska.
V poslednom desaťročí 15. storočia sa odohrali ešte dve bitky – pri Zente (1697), kde zvíťazili cisárove vojská pod vedením Eugena Savojského a bitka[4] v roku 1699.
[1] Doktor, profesor Karlovej univerzity, ktorý sa stal známy vykonaním prvej verejnej pitvy na svete.
[2] „Privilegované vrstvy majú byť toho istého náboženstva ako cisár.“
[3] Tridsaťročná vojna (1618 – 1648) sa pôvodne začala ako boj medzi katolíkmi a protestantmi v Nemecku. Neskôr prerástla do vojny medzi Habsburgovcami a francúzskymi kráľmi, ktorí bojovali o moc a nové územia. Príčiny vojny: 1. Hospodárske (boj o kolónie a snaha ovládať obchodné cesty v Európe); 2. Politické (Plán Habsburgovcov vytvoriť celoeurópske katolícke impérium); 3. Náboženské.
|
|
|
|
| |
|
|
|
|
| Francúzsko, Anglicko, Nizozemsko, Dánsko a Švédsko a protihabsburské opozície v krajinách, kde vládli. |
|
| Protihabsburský |
|
| |
|
|
|
| ||
Tábory |
|
|
|
| |
|
| Habsburský |
|
| Vládnu v Španielsku a v Strednej Európe. Majú podporu Cirkvi a Vatikánu. |
|
|
|
| ||
|
|
|
|
| |
Etapy vojny: 1. Česká vojna (1618 – 1620); 2. Faltská vojna (1621 – 1623); 3. Dánska vojna (1625 – 1629); 4. Švédska vojna (1630 – 1635); 5. Francúzsko-Švedska vojna (1635 – 1642).
Vojna sa skončila Westfálskym mierom čo znamenalo obnovenie stavu z roku 1624. Habsburgovci síce nezískali hegemóniu v Európe, ale upevnili si moc v krajinách, kde vládli. Najviac postihnutá vojnou bola stredná Európa.
[4] Tá sa však neusku točnila lebo Turci podpísali definitívny mier v Karlovciach. Podpísaním tohto mieru sa končí 150 ročné prebývanie Turkov u Uhorsku.
