Čo techda nám (abich uš jednúc k mému predsevzeťí pristúpil), nám dovčilka v ľitterném umeňu zapovrhnutím, ba po ňeďbanľivích šlapajách pominutelného stoleta ňeďbanľivím Slovákom pozustává? Budeme-ľi aj pozatím od inších vismívaňí? Budeme-ľi aj budúcňe písemné pero od Moravca, kňihi od Čecha požičávať? Budeme na sveťe bez školského vidaného osohu ľen darmo školské kľučki otvírať a zatvírať? Len na plano ven a ňúter školské prahi prekračovať? Bratrove! Zmisľiťe si, že blatnatí vek, pošmúrne stoleto žili pred námi naši Slováci. Včiľ nám svitľi osvícené časi. Usilujme sa z rečú, s pismámi, z vidaníma kňihámi náš národ, naše méno, našich potomkov, keď ňe k zlatému, aspoň ponajprv k stríbernému veku povíšiť. Usilujme sa, dodajme jeden druhému chuti, pridajme vúľu, spojme silu a vládu: naša milosťivá vrchnosť a Búh, malé počátki na veľkí zrost vivišující aj nám dálej a víše pomóže. Prevíšme prvňé prekážki, pamatajíce na to laťinske porekadlo: Pridaj málo k maľičkému a k málu maľiľinko, tak za maľi čas veľkí kopec pribuďe...
Zobuďme sa techda, piľní tovariši, povstaňme ze sna leňivosti, dopomáhajme k vidáňu naších novotních slovenskích kňích. Kdo nemóže z utratámi, nech takto chiťi pero, ňech položi ruku na papír, ňech sa zahleďí do kňihi a čo si včil netrúfá to v nasledujicích časom skutkom svetu preukáže. Teto naše prvňé (bárs ňe všem po vúli) kňihy dajú našim potomkom do ruky ukazujúcu rafiku[1], abi oni to, čo sme mi začali, dokonaľi, dokonálejšej okrásľiľi... Jako mesto Rím ňebolo na jeden ráz vistavané, tak aj mi, naše umění ajeho chválu na prvňí ráz ňeobsáhňeme, ľebo víme, že ňemá starosť, silu mladosťi, aľe aj to víme, že prvňe a malé počátki ňemajú teho umeňá, teho vťipu, téj vimluvnosti, kteru mávajú starší učiteľe, dávňejší, mudrejší spisovateľe.
Milí Slováci, chceťeli mať v budúcich stoletách našého národu chvaliťebné a pamatľivé méno, pre toto a pre slávu jeho ešče vás jednúc láskave, srdečňe napomínám: Podľa možného spúsobu dopomáhajťe k tlačeňú našinskích kňích. Jako já vám s túto mojú prácú a radú dobre prajem , tak vi z vašého srdca mojému zdraví, z vaším usilováňím mojému ménu, téš sami sebe aj vaším bľížním, vaším potokom, celému našému slavnému národu dobre prajťe. Dobre sa majťe.
[1] Rafika – rúčka na hodinách.
