Tento rok bol pre mňa niečím výnimočný a trocha iný ako tie tri predtým. Bol som dvanástak a končil som školu. O šesť dní ma čakali maturity a ja som tomu stále nechcel veriť. Nevedel som si to totiž predstaviť. Ja a maturovať, ešte k tomu na bulharskej škole??? Som ja normálny???
V každom prípade už sa na tomto fakte nedalo nič robiť. Maturovať som musel, a nielen ja, ale aj moji jedenásti spolužiaci, hoci nás bolo v triede štrnásť. Katka a Ivo však nematurovali. Ivo, ten bol Bulhar, takže jemu bola maturita zo slovenčiny na nič. Odišiel študovať matematiku do Bulharska a je mu tam asi dobre. A Katke sa nechelo, pretože by určite neprešla.
Ale inak sme boli podľa učiteľov celkom normálna trieda - vraj najlepšia na škole. Na hodinách sme vždy dávali pozor a zapisovali si všetko, čo nám učitelia diktovali. Teda aspoň na slovenčine a bulharčine tomu tak bolo. Na ostatných hodinách to s určitosťou povedať neviem, ale tvárili sme sa, že tak je to úplne normálne.
Je toho veľmi veľa, čo sa za tento rok na našej škole a v našej triede udialo. Cez vrátnicu prešli tisíce ľudí bez toho, aby o tom vrátnik niečo vedel. Kniha odchodov a príchodov síce existovala, ale nikto nevedel, kde tá kniha je, a tak namiesto nej sme sa spoliehali iba na nášho Vaska, ktorý si všetko musel chudák pamätať. Nikdy však z našej školy nič dôležité nezmizlo, čo sa pokladalo za veľký úspech.
Na našej škole bolo každý rok zvykom sláviť 24. máj - Sviatok bulharskej kultúry a slovanskej písomnosti. V tento deň zvyknú obyčajne končiť školu aj dvanástaci v Bulharsku a na iných bulharských školách po celom svete. Mesiac predtým prebiehala vášnivá debata o tom, kde sa bude slávnosť konať - či na školskom dvore, alebo v nejakom kultúrnom dome. Nakoniec pani riaditeľka povedala, že slávnosť sa bude konať na školskom dvore, pretože vraj nemala peniaze na zaplatenie sály. Mne to bolo zo začiatku úplne jedno, ale neskôr som začal presazovať myšlienku, že by sa celá akcia mohla konať na dvore.
Tam som totiž pred štyrmi rokmi začínal ako deviatak, a tam som tento rok aj skončil - bolo to 20. mája 2005. To, že bolo vlastne dvadsiateho mája, som si uvedomil až vtedy, keď mi prišiel mail od kamráta, v ktorom bolo napísané: "Dnes je 20. 05. 2005, mali by sme to nejako osláviť, nemyslíš?" Čarovný dátum, na ktorý nikdy nezabudnem.
Na slávnosti mi dali čítať Slovo maturanta na záver. Mali to byť posledné slová, ktoré som mal obetovať pre moju milovanú bulharskú školu. Bol som poctený, že práve ja mám predniesť reč. Obyčajne to totiž mala na starosti moja spolužiačka Lili, tej sa však nechcelo. A tak som túto úlohu veľmi rád zobral na svoje plecia. Hneď som prišiel s nápadom, že by som mohol použiť svoje dve básne, ktoré som napísal štyri dni predtým. Všetci učitelia súhlasili a ja už som sa mohol v kľude pripraviť na chvíľu, že prvýkrát v živote bude moje verše počuť celá škola a aj môj otec. Predniesol som ich tak, ako by som si predstavoval, aby sa moje verše recitovali - pomaly a so všetkou úctou.
Keď som skončil, na dvore nastalo hrobové ticho. Po tvári sa mi nezadržateľne kotúľali slzy dojatia. Ja som prvýkrát plakal, a to všetko pre moju milovanú bulharskú školu. Pozrel som poslednýkrát na okno naše triedy, zhlboka sa nadýchol a zaradil som sa späť do radu. Stále mi po mysli chodila myšlienka, že už sa do tejto školy nikdy nevratim ako žiak. Už nikdy nezažijem tie skvelé hodiny bulharčiny, keď sa osemdesiat minút nemuselo nič robiť. Už nikdy nezažijem, no zároveň nezabudnem, na hodiny slovenčiny s mojou obľúbenou slovenčinárkou, ktorá nám každú chvíľu povedala nejaký príbeh na ilustráciu práve preberanej látky, aby nám aspoň trocha spestrila hodinu. Taktiež nezaudnem na vynikajúce hodiny matematiky, ktoré sa vždy začínali vtipom.
A vneposlednom rade nikdy nezabudnem na vás drahí učitelia a žiaci. Zo srdca vám všetkým veľmi pekne ďakujem za krásne štyri roky, ktoré som medzi vami mohol stráviť. Nie... nebudem tu písať zbohom, pretože nie som si vôbec istý, či sa ešte niekedy stretneme. Veď svet je predsa malý.
