Vyhlásenie Nezávislosti Bulharska dňa 22. septembra 1908 patrí medzi najdôležitejšie udalosti v novej histórii bulharského národa. Postupné prekonávanie eufórie z oslobodenia krajiny prinútilo národ postupovať rýchlejšími krokmi k modernizácii štátu. Táto cesta sa spája s dôležitým aktom Nezávislosti – bránou, cez ktorú Bulharsko prechádza, aby sa mohlo zaradiť medzi ostatné krajiny Európy. Vráťme sa teda k udalostiam, ktoré sa odohrali v pamätný deň – 22. septembra 1908 – presne pred 97 rokmi.
Začiatok vyhlásenia Nezávislosti začína mladotureckou revolúciou v roku 1908. Zmeny v Osmanskej ríši sú tiež príčinou zmien v politických vzťahoch s európskymi štátmi. Bolo jasné, že to, čo sa podpísalo na berlínskom kongrese sa musí čo najskôr zmeniť, vrátane aktu vyhlásenia Nezávislosti bulharského kniežactva. Aká je v krátkosti jeho história?
Historici sa nevedia medzi sebou dohodnúť, koho bola iniciatíva vyhlásiť nezávislosť. Málo ľudí však vie, že práve Ivan Gešov, diplomatický vyslanec bulharského štátu v Carihrade, urobil prvé kroky, hoci neúspešné, k vybojovaniu nezávislosti pre svoju krajinu. Stalo sa to práve na oslavách narodenín tureckého sultána 30. augusta 1908. Argument tureckej strany bol výmysel, že Gešov nie je predstaviteľom suverénneho štátu, hoci sám bol vždy prítomný na každej audiencii u sultána. Reakcia bulharského ministerstva zahraničných vecí bola okamžitá – Gešov bol z Carihradu odvolaný. Nespokojnosť bulharských predstaviteľov s vývojom situácie spozorovala aj ruská diplomacia. Odporučila svojim kolegom, aby počkali kým "Rakúsko-Uhorsko nezačne prvé", t. j. s očakávajúcou anexiou Bosny a Hercegoviny, aby tak prvé narušilo Berlínsku zmluvu.
(V tomto období, po štrajku železničiarov zo Západných železníc, ktorí boli formálne majetkom nemeckých a rakúskych kapitalistov, časť spoločnosti prešla pod bulharský štát. Zamestnanci však boli stále nespokojní Pokračovaním štrajku chceli úplne prejsť pod kompetencie Bulharska. Po zmene názvu na Bulharské štátne železnice sa im to aj podarilo. Veľké sily proti tomuto kroku protestovali, ale bezvýsledne. Kneža Ferdinand však nechcel niesť zodpovednosť za železničnú spoločnosť. Tá prešla na vládu Alexandra Malinova. Táto udalosť sa stala dôkazom suverenity Bulharska, ktorú sa kraijna snažila európskym štátom dokázať.)
20. augusta 1908 Rakúsko-Uhorsko potvrdilo vykonanie násilného pričlenenia územia Bosny a Hercegoviny na 23. septembra. Po vzájomnom rozhovore knieža Ferdinand s a predseda vlády Alexander Malinov sa dohodli, že nezávislosť Bulharska vyhlásia na 22. septembra 1908 vo Veliko Târnove, aby predbehli Rakúsko-Uhorsko. Akt nezávislosti bol slávnostne vykonaný v kostole Ivana Asena sv. Štyridsať mučeníkov a na vrchu Carevec. Sprievodnými akciami boli mítingy ľúdí, ktoré sa konali po celej krajine. V tajnom telegrame, ktorý dostal knieža Ferdinand od svojho sekretára Čaprašikova, bol informovaný o situácii v hlavnom meste: "Entuziazmus v celom meste sa nedá opísať. Všetky ulice a námestia sú plné ľudí, ktorí davovo skandujú hurá a pozdravujú sa blahoželacími slovami vzniku nového kniežactva. Vo všetkých obchodoch visia vlajky. Nikdy nebolo hlavné mesto v takom úžasnom rozkvete ako teraz."
V manifeste bulharského národa, ktorý bol prednesený pri príležitosti vyhlásenia nezávislosti, autori dávali dôraz na vieru, že tento akt "nájde pochopenie Veľkých síl" a tiež verili, že vazalský vzťah medzi Bulharskom a Osmanskou ríšou bude povýšený na priateľský.
Tak si 30 rokov po Berlínskom kongrese Bulharsko konečne vydobilo miesto medzi ostatnými štátmi v Európe. Napriek tomu, že už dosiahlo svoju politickú a ekonomickú slobodu, týmto krokom sa zavŕšil dlhý proces obrodenia bulharského štátu. Krajina týmto svetu dokázala, že ani klauzy zakotvené v Berlínskej zmluve, ani zahraničné záujmy, nemohli zničiť úsilie jedného národa k dosiahnutiu nezávislosti. Každý Bulhar, by mal s pocitom hrdosti uchovať tento dátum – 22. septembra 1908 – vo svojej mysli, pretože ako Spojenie Bulharska a Západnej Rumélie, tak aj vyhlásenie nezávislosti bulharského kniežactva, podľa slov vtedajšieho predsedu vlády Alexandra Malinova je "dielom, čisto bulharským, nadiktovaným iba Bulharmi, ich pocitmi a bulharskými záujmami."
