PRVÁ VLÁDA ZVÄZU DEMOKRATICKÝCH SÍL
13. októbra 1991 sa konali voľby do Národného zhromaždenia. Dvestoštyridsať kresiel v parlamente si tri strany podelili v pomere 110 mandátov (Zväz demokratických síl), 106 (Bulharská socialistická strana) a 24 mandátov (Hnutie za práva a slobody). Predsedom vlády sa stal Filip Dimitrov, ktorý bol zároveň aj lídrom strany.
Nová vláda dostala podporu Hnutia za práva a slobody, a tak – dňa 8. novembra – mohla začať v krajine vládnuť. Počas svojho takmer ročného pôsobenia (mandát je predčasne skončil 28. októbra 1992) robila dekomunizačnú politiku vo všetkých sférach spoločenského života. Jej reformy v ekonomickej oblasti neboli dotiahnuté dokonca. Práve ony boli príčinou upadajúceho životného štandardu obyvateľstva v krajine.
Vo vláde nastali nedorozumenia a niektorí ministri podali demisiu. Tie zase boli príčinou rozdelenia Zväzu demokratických síl na dva tábory. Hnutie za práva a slobody, ktorého voliči reprezentovali chudobné turecké obyvateľstvo už negarantovalo Dimitrovovej vláde podporu a začalo byť nespokojné s jeho politikou.
31. augusta 1992 bol do prezidentského úradu po druhýkrát zvolený Želju Želev. Po nástupe do funkcie ostro kritizoval vnútorné pomery vo vláde. Napriek mnoho Dimitrovovým ústupkom o tri mesiace jeho kabinet padol. Dňa 30. decembra prezident vymenoval nestranícku vládu na čele s Ljubenom Berovom, ktorý si znova získal podporu hnutia a socialistov. Neúspechom novej vlády bola masová privatizácia a stúpajúca kriminalita. Šesť mesiacov sa ju členovia Zväzu demokratických síl snažili odvolať, ale neúspešne. Dňa 2. septembra však Berov dobrovoľne abdikoval na post premiéra. Prezident rozpustil parlament a konali sa ďalšie voľby – dňa 18. decembra 1994.
Demokratická ľavica (združenie strán bulharských socialistov, Bulharského zväzu národného hospodárstva „Alexander Stambolijski“ a stranícka komisia pod názvom Ekohlas) získala 125 mandátov, Združenie demokratických síl 69, Národný zväz (združenie strán Bulharského zväzu národného hospodárstva a Demokratickej strany) 18 mandátov, Hnutie za práva a slobody 15 mandátov a Bulharských blok biznisu 13 mandátov.
VLÁDA BULHARSKÝCH SOCIALISTOV
25. januára 1991 sa k moci dostali bulharskí socialisti na čele s premiérom Jeanom Videnovom. Jej problémom bolo, že sa jej nepodarilo znížiť vysokú infláciu, urýchliť niektoré reformy a ozdraviť peňažný systém. Za jej vlády sa kontroloval vývoz kapitálu a pšeničných kultúr.
Situácia v krajine sa zhoršila. Banky postupne skrachovali a veľa obyvateľom prepadli ich úspory. Štátny deficit prudko stúpol a až v roku 1996 vypukla kríza – v obchodoch nebolo dostať chlieb. Štátna mena vzhľadom na dolár zlacnela a ľudia v krajine sa zo dňa na deň stávali chudobnejšími.
Nečakané zhoršenie životného štandardu obyvateľstva bolo príčinou masových nepokojov v krajine. V takejto nálade sa 27. októbra a 3. novembra 1996 konali prezidentské voľby. Vyhral ich kandidát Zväzu demokratických síl Petăr Stojanov. Predseda vlády Videnov abdikoval a vzdal sa aj postu predsedu Bulharskej socialistickej strany, na ktorom ho nahradil terajší prezident Georgi Părvanov. Premiérom sa stal Nikolaj Dobrev.
Naďalej pretrvávajúce protesty v krajine donútili socialistov vzdať sa svojho mandátu a vytvoriť novú vládu. Zainteresované strany sa dohodli na termíne predčasných volieb – 12. február 1997. Prezident Stojanov vymenoval dočasnú vládu Stefana Sofianskeho, toho času starostu Sofie.
Novej vláde sa podarilo vniesť do politiky trocha pokoja. Finančný systém sa stabilizoval, platy sa zvýšili a podpísala sa zmluva s Medzinárodným finančným fondom.
