reklama

Pamätaj na svoju históriu - Berlínsky kongres (2/10)

V druhej časti prinášam článok o Berlínskom kongrese z roku 1878, ktorý riešil osudy bulharského štátu po zmluve zo san Stefana. Ako to všetko dopadlo sa dočítate v nasledujúcich riadkoch.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
Podpisy účastníkov Berlínskeho kongresu.
Podpisy účastníkov Berlínskeho kongresu. 

Tento medzinárodný kongres sa uskutočnil v čase od 13. júna do 13. júla v roku 1878. Bol zvolaný západnými štátmi, konkrétne Anglickom Rakúsko-Uhorskom. Okrem týchto dvoch štátov sa na ňom zúčastnili aj Rusi, Francúzi, Nemci, Taliani a Osmanská ríša. Balkánske krajiny reprezentovalo Grécko, Srbsko, Rumunsko a Čierna hora. Bulharsko, o ktorého osud išlo, sa na konferencii, žiaľ, nezúčastnilo.

Rýchly koniec Rusko-tureckej vojny v roku 1878 znepokojoval západné európske štáty pred možným stále viac silnejúcim vplyvom Ruska na Balkáne. Oni odmietli podpísať Sanstefanskú zmluvu, a tak vojnou spustošená a ekonomicky podvýživená krajina bola prinútená prijať pozvánku od Osmanskej ríše na Berlínsky kongres, na ktorom sa mali riešiť niektoré nezrovnalosti zaznamenané v zmluve zo San Stefana.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ešte pred začiatkom kongresu zohrala dôležitú úlohu anglická diplomacia. 18. mája 1878 bola v Londýne tajne podpísaná anglicko-ruská dohoda, podľa ktorej Rusko bolo prinútené súhlasiť s rozdelením práve oslobodeného Bulharska na dve časti bulharské kniežactvo (s hranicami medzi riekou Dunaj a pohorím Stará Planina) a východnú Rumeliu (ďalej na juh od Starej Planiny). Na tomto území východnej Rumelie kompetencie preberal jeden z ruských gubernátorov.

25. mája 1878 vo Viedni bola podpísaná ďalšia tajná zmluva, tentokrát s Rakúsko-Uhorskom. Okrem rozdelenia Bulharska na už spomínané dve časti sa Rakúsko-Uhorsko zaviazalo skrátiť čas pôsobenia ruskej armády na území Bulharska. Tieto dohody sa neskôr stali základom rozhovorov medzi západnými európskymi štátmi a Ruskom na Berlínskom kongrese.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Kongresu predsedal nemecký kancelár Otto von Bismarck. Okrem otázky pôsobenia Ruska v Bulharsku účastníci kongresu anglický predseda vlády Disraeli spolu s lordom Becansfordom, rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrásy, ruský kancelár Gorčakov a nemecký kancelár O. Bismarck – debatovali aj na tému hraníc novooslobodeného bulharského štátu a osud Bosny a Hercegoviny. Predstavitelia západných veľmocí, zvlášť lord Becansford a rakúsko-uhorský minister zahraničných vecí Andrásy sa snažili o to, aby hranice bulharského územia boli čím menšie, aby v ňom teraz, keď už Bulharsko nebolo súčasťou Osmanskej ríše, mohli uskutočniť svoje ekonomické záujmy. A v Bosne a Hercegovine chcelo Rakúsko-Uhorsko bez vedomia ostatných štátov získať väčšie práva ako mali ostatní. Čo sa týkalo petície o opätovnom pripojení Bulharska k Osmanskej ríši, ktorú inicioval bulharský národ, na ňu účastníci kongresu nebrali vôbec ohľad.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Na konci kongresu v roku 1878 boli všetky riešenia spísané do bodov Berlínskej zmluvy. Vplyv Rusov na Balkáne radikálne oslabol bulharský národ mal sťaženú pozíciu v boji za svoju národnú slobodu a záujmy.

Bulharsko nikdy neprijalo riešenia o rozdelení krajiny, ktoré boli napísané v Berlínskej zmluve. Reakciou na ne bola organizácia Kresensko-Razlogského povstania v roku 1878 - 1879. Toto povstanie sa skončilo viacmenej úspešne - bulharskému národu sa podarilo spojiť bulharské kniežactvo s Východnou Ruméliou.

Prémioví blogeri

Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu