“Počas neskorej jesennej noci roku 864 bol Boris I. pokrstený v paláci v meste Pliska..." A odvtedy je Bulharsko kresťanský štát. Panovník nepochyboval o sile svojho ľudu – preto zaviedol nové tradície a prijal kresťanstvo ako nové oficiálne náboženstvo v Bulharsku.
Aj keď počas jeho panovania (852 – 889) Bulharsko trpelo nájazdmi Byzantíncov, Nemcov, Chorvátov a Srbov, krajina si zachovala také hranice ako za vlády Borisovho predchodcu, chána Persiana. Boris I. nebol typickým vojnovým komandirom. Bol ale dobrým diplomatom, ktorý poznal silu zväzku, a preto hľadal spojencov vo Veľkej Morave u Rastislava a vo Francúzsku u kráľa Charlesa de Balda. Spolu s nimi sa snažil bojovať proti nemeckému kráľovi Ludvigovi a byzantskému cárovi Michalovi III.
Prerod Bulharska z pohanského štátu na kresťanský bola veľká udalosť. Nezastavila ju ani druhá prehratá bitka proti Byzantíncom na jeseň roku 836. Aby však mohol Boris svoj cieľ uskutočniť – prijať kresťanstvo – musel odstúpiť od spojenectva s Nemeckom. V mierovej zmluve, ktorá bola podpísaná po prehratom boji, predsalen nevyšlo Bulharsko s prázdnymi rukami. Znova získalo Zagorský región, ale bez jeho pevností, ktoré sa nachádzali na pobreží Čierneho mora.
Cár veril, že v tomto čase kultúrneho rozkvetu, sa jeho štát musí prijať kresťanstvo, keďže “nie krvavý meč a boje, ale viera môže Bulharsko spraviť kultúrnpu krajinou v Európe.” Podľa neho bolo práve prijatie a rozširovanie kresťanstva tou správnou cestou ku skultúrneniu krajiny.
Historické zápisky o Borisovi I. dosvedčujú, že sa oboznámil aj s prácami slovanských vierozvestov Cyrila a Metoda – tvorcov slovanskej azbuky. Osobne sa stretol s Metodom a jeho žiakmi na ich ceste do Konštantínopolu: “Veľký Metod často navštevoval odovzdával mu knihy, ktoré napísali jeho žiaci…” čítame v zápiskoch.
Dôvod zavedenia slávenia slovanskej liturgie a obrovský rozvoj slovanských písmen donútili Borisa pozvať do Bulharska ľudí, ktorí sa zaujímali o vierozvestov. Prijal ich žiakov a ich misiu a s jeho pomocou dvaja Metodovi žiaci – Kliment a Naum – založili dve vzdelávacie centrá v hlavnom meste Pliska a v macedónskej Kutmičevici.
Po tom, čo sa z Bulharska stal kresťanský štát, slovanský jazyk sa stal oficiálnym jazykom v štáte. Hlaholika rozvíjala a obohacovala starý slovanský jazyk, ktorý neskôr prijali za svoj jazyk iné slovanské štáty. Bulharsko bolo prvým centrom slovanských písmen a slovanskej kultúry.
Boris I. bol zapáleným človekom za nezávislosť novej bulharskej katolíckej cirkvi. Chcel mať iba jedno náboženstvo, a preto sa rozhodoval medzi rímskokatolíckym a ortodoxným, ktoré mali v tom čase veľký vplyv na Bulharsko. Hľadal rozdiely medzi rímskym pápežom Nikolajom I. a patriarchom z Konštantínopolu. Pápežovi poslal delegáciu so 115 otázkami. Návšteva dopadla nad mieru úspešne – cár dostal odpoveď na 106 otázok, ktoré sa týkali objasnenia základov rímskokalíckeho náboženstva, jeho zákonov, politiky, tradícií a viery. Výsledkom návštevy bolo pokrstenie bulharského národa v roku 864. “Byzantskí kňazi a katolíckí biskupi chodili po krajine, krstili a požehnávali ľudí.” O štyri roky neskôr – v roku 870 – získalo Bulharsko autonómnu bulharskú katolícku cirkev.
V roku 889 panovník zostarol, abdikoval na funkciu a uchýlil sa do samoty. Jeho syn Vladimír, ktorý po ňom v roku 893 nastúpil na trón, sa pokúšal znova dostať Bulharsko tam, odkiaľ práve vykročilo. Boris ho preto nemal rád a kruto ho potrestal vypálením očí.
