Na konci vojen za oslobodenie Bulharska, ktoré začali ešte bratia cára Kalojana (1197 – 1207), sa krajina konečne dala do poriadku po všetkých stránkach.
Novozvolený cár bol schopným panovníkom. Aj keď zo začiatku nechcel viesť žiadne vojny, chcel totiž posilniť svoju krajinu proti Byzantíncom, neskôr proti nim aj tak musel bojovať.
Zjednotená bulharská armáda pod cárovým vedením takto víťazila v rade za sebou v každej bitke proti východnému nepriateľovi na jeho území. Päť rokov trvalo Kalojanovi kým obnovil bývalé hranice Bulharska – od severnej hranice s Dunajom po časť Macedónska a oblastí okolo Beogradu a Braničeva.
V lete roku 1204, keď Byzantínci stratili časť svojej armády v bitke proti rytierom zo štvrtej križiackej výpravy, sa mladému cárovi naskytala životná príležitosť. Viesť vojnu proti novej Rímskej ríši iba preto, aby dobyl bývalé byzantské územia, alebo vybrať sa cestou zložitej diplomacie? Vybral si teda druhú možnosť, v ktorej dokázal svoju diplomatickú zrelosť. Chcel sa spojiť s pápežom než by sa mal spájať s Rímskou ríšou. To preto, aby ho mohol korunovať za cára (aj keď bol radšej keby ho pápež korunoval za imperátora), čo sa aj v roku 1204 stalo, kedy ho pápežský nuncius Inocent III. korunoval – "Kalojan a jeho predchodcovia Peter II. a Asen I. obnovili väčšiu časť svojej vlasti do takej miery ako to dávno chceli aj ich praotcovia." A bulharskému biskupovi Vasilovi – hlave bulharskej cirkvi – dal titul Primas. Okrem novo dobytých oblastí v Bulharsku cár Kalojan mal v moci aj oblasti severne za riekou Dunaj v Rumunsku – konkrétne oblasť Valašska.
Vojenské manévre, ktoré cár Kalojan robil mali dve funkcie. Aspoň na nejaký čas odvracali nebezpečie, ktoré zo sebou prinášali križiaci a zvyšovali bezpečnosť pri juhozápadnej hranici.
Medzitým rozhovory o spojenectve s Kumánmi a Turkami pokračovali. Dohodli sa na tom, že ak budú Byzantínci cára podporovať, čo mu nakoniec aj sľúbili, a porazia križiakov, Kalojan bude v Konštantínopole korunovaný za imperátora.
Kalojan sa chystal na ďalšiu bitku pri Adrianopolise. Tá sa uskutočnila 14. apríla 1205. V nej sa stretol s kráľom Balduinom I. Cár v tejto bitke prvýkrát v histórii využil vojenský manéver aký ešte Bulharsko doteraz nevidelo. Kládol v ňom dôraz na vynikajúco vycvičené bulharské kavalérie a dokonalé občasné napadnutia. Bulharská pechota spolu s kumánskymi koňmi takto zvíťazili nad ťažko ozbrojenými rytiermi, ktorí sa hrdo nazývali neporaziteľnými. „Väčšina rímskych rytierov v bitke zomrelo a kráľ Balduin I. bol vyhnaný do Tărnova.“ – napísal o bitke Robert de Clary.
Bitka pri Adrianopolise ukázala Európe aký neobyčajný vojenský vodca a talentovaný panovník vládne v Bulharsku. Rímska ríša utrpela ťažkú porážku a neskôr úplne skolabovala. Pápež sa musel vzdať nádejí, že bude mať kontrolu nad východnou pravoslávnou cirkvou.
Bulharsko svojím víťazstvom dokázalo, že znova aj ono patrí medzi špičku krajín, s ktoými by sa ešte malo počítať. Okrem starých pevností – Seres, Skopje a Muglen – cár v roku 1206 získali aj ďalšie – Dimotica, Filipopolis, Heraklea a Arkandiopolis. Po krátkej bitke pri Serese, v ktorej zomrel solúnsky kráľ Bonifác z Monferatu, mali Bulhari pod kontrolou celé Trácko. Teraz sa už mohol vydať na cestu do Konštantínopolu...
