Prílištnú bádanici a čarky v ortografii, o které se mnozi nad mír v psaní starají, nehrubě jsem nasledoval: slov slovenských v zemi našií obyčejných, však k čistotě české se blížících, sem se dokladal. Obzvláště pak toho, co by bylo mohlo slov rozum zacloniti, pilně sem se varoval a k cíli mému, t. (t. j. - pozn. aut.) zřetelnosti a lechkosti, v reči naší nevybrušené všudy jsem smeroval a nezrozumitelných slov českých vystříhal... Obzvláště ponevadž se mnohé slová v čisté češtine, tak nám Slovákům jako chodník na Tatry neznámé, nacházejí (: kpk: medle, brzo, jho, tkuka, podroběny :) proto jako mluvíme, tak i psati máme, ne štyrži, ale čtyri, ne křt, ale krst... my pro některych slov chatrnost nemáme hnědky ruce opuštěti, za jazyk náš se styděti, ale raděj to staré: usu me genuit (splodilo ma užívanie), praktikovat.
Daniel Sinapius-Horčička: O rozdielnosti slovenčiny a češtiny
Náboženská reformačná a čiastočne protireformačná literatúra je písaná na Slovensku starou češtinou. Tento spôsob literárneho jazyka udržal sa najmä u evanjelikov. Praktické ťažkosti nútili spisovateľov niekedy zamieňať Slovákov neznáme slovníkové výrazy výrazmi domácimi, pri čom možno sledovať i slovenské povedomie. Úryvok je z roku 1683.