Ináč zamestnanie nezaväzuje ľud Turčianskej (stolice) pobytom na vidieku. To je ostatne i príčinou toho, že donášajú príjem susedným Kremničanom a Bystričanom. Medzi horespomenutými boli tiež mnohí olejkári, najchytráckejšieho druhu ľudia, zrodení na podvodym ktoré roznášajú široko-ďaleko predovšetkým po Uhorsku a Poľsku. Niet divu, že obchodovali okrem karpatského oleja (Balsamum Hungaricum) s rascou a stuchnutými borievkami, a mnohé veci boli vynájdené skúsenosťou jednotlivcov: čo však veľmi zriedka mali vrodené, ale veľmi často to neboli práve výrobky jemného druhu. Stoliční úradníci sa tým tiež zaoberali, aby nevraživí ľudia boli odvedení od onoho podvodu najkrutejšími trestami, ale je známe, že s malým úspechom: taká im je z tohoto oleja vôňa príjemného zisku.
Ale ak tento karpatský olej pripravujú poctivo, robia to týmto spôsobom: Neskoro na jar odstrihujú veľmi obratne mladé výhonky košatých stromov, tieto potom rozomelú v mažiari a dlhší čas namáčajú vo vode. Potom celý materiál nie inak, ako to býva zvykom, hádžu do kotla; k tomu účelu má byť pripravená pôsobením ohňa vriaca voda. Potom sa táto voda z pár zhromažďuje, vedie sa trubicami a zachycuje sa do podstavenej nádoby. V tejto sa usadzuje olej, voda však vyteká do inej nádoby a v budúcnosti nedá sa už na nič upotrebiť.
Čo to vlastne olejkárstvo bolo?
Olejkárstvo malo v Turci starodávny pôvod. Zbieranie a výroba rôznych rastlinných olejov z borievok a kosodreviny bola bežná už v 16. storočí. Podľa tradície a historických údajov bolo turčianske olejkárstvo založené reholou jezuitov v Kláštore pod Znievom. Odtiaľ sa rozšírilo do okolitých obcí a následne do celého Turca.
Domáca výroba a podomový obchod s liečivými rastlinami, olejmi a rôznymi lekárnickými preparátmi vykonávali obyvatelia Turca od prvej polovice 18. storočia do druhej polovice 19. storočia.
|
Podomový predaj oleja v regióne Turca v 18. a 19. storočí |
Popri olejkárstve sa rozvíjalo aj šafraníctvo - pestovanie a podomový obchod so šafranom (sušenými bliznami tejto rastliny), ktorý sa používal ako pochutina a konzervačný prostriedok do mäsových pokrmov.
Ku koncu 18. storočia rástol dopyt po predmetoch domácich potrieb, a preto väčšina turčianskych olejkárov a šafraníkov prešla na podomový obchod alebo na kupectvo s predmetmi dennej potreby. Šafraníci podnikali cesty do Poľska, Litvy, Lotyšska a Holandska, ale najmä do Ruska. Blatnica patrila k obciam, z ktorých odchádzalo za podomovým obchodovaním najviac ľudí. Na konci 19. storočia z 220 blatnických domov bolo 110 šafraníckych. Šafraníctvo zlepšovalo finančné postavenie obyvateľov Blatnice, a preto si mohli stavať murované domy s veľkou, tzv. olejkárskou bránou, ktoré sú zachované dodnes.
