Aj preto padlo rozhodnutie ísť aspoň na jeden semester študovať do zahraničia. Konečný výber padol na Francúzsko. Po počiatočných zlých skúsenostiach som si povedala, že už nič nenechám na náhodu. Včas som si vybavila všetky dokumenty a s radosťou aj strachom zároveň som nastúpila do lietadla.
Prvý deň bol pre mňa zaťažkávacou skúškou. Nič nebolo také ako malo byť. Ubytovanie nesedelo, počasie bolo mrzuté a ja som pocítila veľkú túžbu vrátiť sa spať domov. Hovoril zo mňa strach. Strach z nepoznaného a nového.
Staré porekadlo: "Ráno mudrejšie večera." sa aj v tomto prípade osvedčilo. Nový deň začal žiarivými lúčmi slnka. Strach postupne opadával a zobúdzal sa vo mne objaviteľ. Od toho dňa som sa rozhodla naplno si užívať každý jeden deň. Predsa len môj čas je tu limitovaný. A to doslova. Môj celý pobyt sa dá zhrnúť do 101 dní.
Spýtala som sa samej seba. Čo chcem? Ako chcem, aby ma tu ľudia vnímali? Chcela som byť najmä šťastná a sama sebou. Tak som aj konala. Rozhodla som sa objavovať nové miesta, zákutia na každom kúsku. Chcela som spoznať ľudí. Nielen Francúzov, ale aj zahraničných študentov.
Jedno ráno som sa zobudila a pocítila neskutočnú radosť. Mala som chuť tancovať, spievať a tešiť sa. Ten pocit bol ako spojenie s mojím skutočným ja. Bolo to podobné ako keď som zamilovaná. Zamilovaná do svojho života.
Prekonala som v sebe strach z neznámeho, neúspechu, samej seba. Každý deň sa niekde objaví malý kúsok pochybností. Nechcem im podľahnúť. Chcem byť šťastná. Chcem robiť to, čo ma baví. Prekonávať samú seba a rásť ďalej.
