Scenár je po celé desaťročia prakticky rovnaký: „ľavicové" strany sa snažia prilákať voličov, väčšinou robotníkov a nezamestnaných (príp. nezamestnateľných) bez vzdelania alebo s nízkym vzdelaním a iné slabé sociálne skupiny jednoduchými heslami (napr. Fico: ľudia si zaslúžia istoty). Vzhľadom na cieľovú skupinu nemusia mať vo volebných programoch prakticky nič zmysluplné, a väčšinou ani nemajú. Keď sú v spoločnosti dostatočné predpoklady (neschopnosť pochopiť fungovanie spoločnosti, neochota zodpovedať sa svoj vlastný osud, (z toho plynúca) všeobecná skepsa a pod.), dostanú sa k moci a keďže nedokážu vytvoriť motivačné prostredie pre rozvoj ekonomiky, začnú zvyšovať dane (vraj bohatým, čo je tiež podvod, lebo banky prenesú dane na svojich klientov a skutočne bohatí aj tak neplatia dane vôbec - zdaňujú sa už teraz v daňových rajoch), zadlžovať krajinu, za požičané si kupovať voličov populárnymi „sociálnymi" opatreniami, rôznymi nesystémovými „istotami".
Bežnou praxou „ľavicových" vlád je tunelovanie štátnych firiem, finančné škandály obrovských rozmerov a klamstvo ako pracovná metóda. Práve takéto správanie postkomunistickým vládam v poslednej dobe spočítali voliči v Poľsku, Česku, Maďarsku i na Slovensku.
Práve pre chýbajúce princípy je príznačné, že tzv. ľavicový volič pokojne prebehol k populistom do Orbánovej národno-(vraj)pravicovej strany Fidesz, Tuskovej liberálno-populistickej Platformy Obywatelskej (sem prešla takmer celá „ľavica"!), Česi poslali zdiskreditovaného blízkeho Ficovho priateľa na politické smetisko a jeho voliči prekĺzli hlavne k pravicovým populistom Věci Veřejné... Dúfam, že napriek turbulenciám sa aj teraz u nás „ľavica" spamätá a zvolí si pre začiatok hoci hyperpopulistického ale pravicového Igora.
Čo je príčinou takéhoto „bezzásadového" správania „ľavicových voličov"? To, čo sa nám zdá ako bezzásadovosť, je v podstate logický jav. Ide o skupinu obyvateľstva, ktorej „zásady" spočívcajú v absolútnom ignorovaní skutočnosti, že hodnoty dokáže tvoriť len motivujúce, ekonomicky priaznivé podnikateľské prostredie, ktoré vie ponúknuť len kreatívna, inšpirujúca pravicová vláda s fungujúcimi inštitúciami chrániacimi právo a slobodu jednotlivca. Tzv. ľavicoví voliči nadovšetko preferujú vlastný prospech a to aj za cenu nestability spoločnosti, sabotovania činnosti ústavných orgánov, ohrozenia zdravia a životov (Grécko, naše lekárske ale aj iné odbory, časť sudcov...). Skupiny s týmito charakterovými vlastnosťami sú najkrikľavejšie práve v postkomunistických krajinách.V Grécku ide o v demokracii zriedkavý prípad štyridsaťročného deformovania prirodzených pravidiel (najprv práca, potom profit).
Najlepším dôkazom toho, ako bývalé komunistické režimy poškodili prirodzené (pravicové) zásady fungovania spoločnosti, je bývalá NDR. 15 miliónov ľudí, časť 80-miliónového národa, komunisti viedli 40 rokov k presvedčeniu, že nie osobná iniciatíva, disciplína a schopnosti, ale príslušnosť k nejakej strane, alebo aspoň lojalita s ňou zakladá „právo na prosperitu". Po dvadsiatich dvoch rokoch od pádu Berlínskeho múra naďalej západná časť krajiny dotuje východnú cca 100 miliardami eur ročne (!) a výsledok je stále žalostný. Na obyvateľov bývalej NDR západná časť stále pozerá ako na vyvrheľov, parazitov, neprispôsobivých, nedôveryhodných jedincov, potomkov komunistckej tajnej služby Stasi, večne čakajúcich na „istotu", na ktorú „majú nárok"... Nevytvárajú sa prirodzene nové pracovné miesta, za prácou stále „východ" cestuje na „západ". Kolektívne myslenie ľavicových vlád účinne demotivuje členov sociálnej skupiny, doslova im bráni prejaviť osobné schopnosti. Táto hrozba by mala byť pre nás výstrahou, mala by nás napĺňať úzkosťou a v noci strhávať zo sna, až kým dediči komunizmu neskončia vytlačení v zabudnutí...
Ľavica je preto ilúzia. Dávno sa prežila. Neexistuje! Je to len nálepka, figový list, ktorý má prekryť skutočný cieľ týchto ľudí. Tým cieľom, jediným princípom ich činnosti, je nehanebne parazitovať na výsledkoch zodpovedného hospodárenia pravicových vlád. „Ľavica" znie legitímnejšie ako „parazit".
Čím viac tzv. ľavicových voličov sa vymaní z tejto zvieracej kazajky, tým väčšia šanca a priestor na ekonomickú, kultúrnu i politickú prosperitu na Slovensku vznikne. Čím viac, čím skôr, čím rýchlejšie, tým lepšie pre všetkých, a hlavne pre nich samých.
