No možno by bolo vhodnejšie sa spýtať, či milióny maškrtných jazýčkov, ktoré v sparnom lete olizujú zmrzlinu na paličke tušia, že nanuk bolo meno eskimáckeho chlapca. Bol hrdinom prvého dokumentárneho filmu, natočeného v roku 1922 o inuitoch v arktickej časti Kanady. V angličtine sa film volá „Nanook of the North“, v nemčine „Nanuk, der Eskimo“, u nás – „Nanuk, človek primitívny“. Dokument zachytáva bežný, no dobrodružný život malého eskimáckeho hrdinu. Vo svojej dobe to bol jedinečný a výnimočný film, ktorý vyvolal veľký ohlas a stal sa veľmi známy. Bolo len otázkou času, kedy populárne meno jeho hlavnej postavy bude využité v reklame.
„Nanuky do ruky!“ – vyzývala bielou kriedou napísaná reklama na čiernej tabuli, umiestnená na pulte pohostinstva Vihorlat, kam sme chodievali kupovať parenú knedľu. Tú sme potom domov niesli v sieťovke v jednej ruke, zatiaľ čo v tej druhej sme držali nanuk. Mne najviac chutil ten s marhuľovou dreňou.
Nanuková torta už bola tou luxusnejšou zmrzlinou. Štvorcová, plastová nádobka ukrývala hebké vlnky smotanovej zmrzliny, ktoré v nej boli nastriekané pekne v radoch a boli poliate horkou čokoládovou polevou. V niektorých nádobkách sa rady smotanovej zmrzliny striedali s kakaovou. Keď sa zmrzlina zjedla, šikovné gazdiné nádobku od nej veru nevyhadzovali. Plastové nádoby s priľnavými vrchnákmi ešte neexistovali, takže táto zo zmrzliny, bola v tom čase, jej dôstojnou náhradou. V nej sa potom dali veľmi elegantne prenášať chutné koláčiky, či zákusky. Stačilo škatuľku zaistiť gumičkou, aby sa neotvárala a hotovo. Kam sa hrabe Tupperware!
U tretej zmrzlinovej pochúťky sa dostaneme k tej zmrzline, podľa ktorej vznikol aj vynikajúci zákusok so začiatočným písmenom „E“. Bola to zmrzlina v papierovom pohári s kokosovou príchuťou, volala sa Eskimo a stala sa inšpiráciou k vzniku ESKIMO REZOV. Keď začnete „gúgliť“ po internete medzi obrázkami, nájdete tam spolu s receptami množstvo podôb tohto zákusku. Ja som si však ten môj, z detstva, zapamätala z jednej prázdninovej návštevy.
Ako deti sme cestovali takmer každé leto za našou naďmamou do Košíc. Vždy sme aspoň raz, zašli aj na návštevu k maminej tete, ktorá bývala v samom centre mesta v krásnom secesnom dome. Chodila som tam veľmi rada, pretože som sa tam cítila ako v paláci. Teta v ňom dostala „byt“ na prízemí. Za jeho dverami sa ukrýval veľký priestor s vysokánskym stropom. Pod nohami nám vržďali drevené parkety a v lete, keď boli pootvárané vysoké starožitné okná, po celom priestore sa rozlievalo nádherné zlaté svetlo z ulice. Dve rozostavané španielske steny delili miestnosť na dve časti. V tej jednej bola kuchyňa a menšia miestnosť oddelená dverami, kde bola kúpeľňa. Tá druhá bola spálňou aj obývačkou zároveň. Pamätám sa na posteľ, ktorá bola prikrytá krásnou dekou so strapcami a tvorila jej súčasť. Sedeli na nej bábiky v nariasených háčkovaných sukniach, s klobúčikmi na hlavách. Neviem ako sa tam tete bývalo, ale ja som si u nej pripadala ako na zámku.
Pri jednej takejto návšteve sme sa stretli aj s maminým bratrancom. Ujo Laco, bol vodič električky. Sem tam sme mu nastúpili do vozidla a on nás so širokým úsmevom vozil po Košiciach. Bol to veľmi vtipný, srdečný človek. Už z diaľky, keď nás zbadal na zastávke, sa na nás zubil. Že mal pozitívny vzťah k vareniu, prezrádzalo jeho úctyhodné bruško, ktorým sa opieral o riadiaci pult pred sebou. Preto, ani keď som sa s ním stretla na už spomínanej návšteve, neprišiel s prázdnymi rukami. Priniesol so sebou tácňu plnú eskimo rezov. „Dieťa moje“, povedal, „u skutočného zákusku je plnka trikrát vyššia ako korpus.“ Jeho zákusky boli toho dôkazom. Kopa krému, šľahačky a čokolády a pod tým skromný podklad v podobe piškótového cesta. Na slovo vzatý gurmán a perfektný vodič električky bol ten ujo Laco. Vždy si naňho spomeniem, keď si pochutnávam na eskimo rezoch. A vždy, keď pečiem zákusok, dbám na jeho dobrú radu. Plnka musí byť trikrát vyššia ako korpus!
Skončím v trochu vážnejšom tóne. Okrem uja Laca, tým ďalším človekom, na ktorého si pri eskimo rezoch spomeniem, je Eskimák Nanuk. Stal sa vďaka filmu známym po celom svete a predsa dva roky po natáčaní zomrel hladom. Neviem si predstaviť drsnejšiu iróniu. Dať meno skvelej pochúťke a pritom odísť zo sveta takýmto spôsobom. Slávny a pritom celkom nepovšimnutý. Možno, keď lepšie otvoríme oči, podobnú rozporuplnosť zbadáme aj dnes v našom okolí. Teraz, v predvianočnom čase. Nebuďme nevšímaví. Nesnažme sa len prijímať, ale buďme pripravení aj dávať. Uvidíte, budú sa diať zázraky!
