„Asi preto som tak dlho žila, aby som sa s ním mohla ešte stretnúť“ – premýšľa ďalej nahlas. „No to je ohromná správa! Stále žije v Severnej Kórei!“ Reaguje známa na jej slová. „Áno“- prikývla pani I Kum-som súhlasne. „Obaja moji bratia aj švagriná sú už mŕtvy a on žije. Až teraz ho našiel Červený kríž. Asi preto som tak dlho žila, aby som ho ešte uvidela.“
To je opis rozhovoru z dokumentu televíznej stanice ARTE. (https://www.arte.tv/en/videos/084170-000-A/korea-the-last-reunion) Vojna v Kórei v päťdesiatych rokoch rozdelila mnohé rodiny. Jej členovia si nemohli ani dopisovať, ani zatelefonovať. Vláda Severnej Kórei im po rokoch dovolila, aby sa stretli. Samozrejme pod dozorom. Medzi týmito ľuďmi nimi bola aj pani I Kum-som .
Neviem, či sa niečo podobné stalo vám, ale mne áno. No vďaka Bohu nemalo to tak drastický priebeh. Môj strýko, ktorý so svojou rodinou v roku 1968 odišiel do Nemecka si s nami aj dopisoval aj telefonoval. No faktom ostáva, že som ho pred jeho odchodom posledý raz videla, keď som mala šesť rokov. A druhýkrát až v čase, keď moje prvé dieťa bolo na svete. Celý život predtým som si predstavovala, že sa so svojou rodinou z Nemecka stretnem. Dokonca sa mi o tom asi dvakrát snívalo. Trvalo to dosť dlho, než tá chvíľa nastala. Pamätám sa, ako mi môj otec oznámil, že strýko príde domov, že sa staví aj v Bratislave a že ma prídu pozrieť. Skoro sa mi podlomili kolená. Samozrejme som sa na vzácnu návštevu vychystala. Špekulovala som nad tým, čím ho pohostíme. Zdá sa mi dnes nepochopiteľné, že už neviem presne čo som navarila. No vymýšľanie zákusku mi zabralo viac času. Muselo to byť niečo mimoriadne a tak som si zobrala na pomoc kuchársku knihu. To, čo som vybrala nebola žiadna šľahačková torta, no krásny obrázok pri recepte ma tak zaujal, že som zvolila nákyp. Nebol to ten klasický nákyp, ktorý poznáme z našej kuchyne. Bol vymyslený vo Švajčiarsku, pripravoval sa trocha rozdielne ako ten náš a bol na obrázku tak elegantný, že som sa rozhodla vyskúšať ho.
Tu je recept: Nákyp pre strýka
Uvaríme 200g ryže, necháme ju vychladnúť. Do nej potom pridáme 90 g práškového cukru, 2,5 dcl šľahačkovej smotany, 4 žĺtka a na kúsky nakrájané kompótové ovocie. Ja som použila marhule podľa obrázku pri recepte. Môžeme, ale nemusíme priliať ½ dcl nejakého likéru. Vyšľaháme si oddelené 4 bielka a opatrne zamiešame do masy.
Medzitým si pripravíme podlhovastú formu (takú, čo má tvar tehly) a vymažeme ju maslom. Rozrežeme plát lístkového cesta tak, aby sme s jeho väčšou polovicou mohli formu vystlať, pritom jeho kraje musia z formy 2-3 cm prevísať, lebo tie sa neskôr, až formu naplníme, otočia do jej vnútra. Do takto pripravenej formy vlejeme ryžovú masu, kraje cesta zahneme dovnútra formy a zvyšné lístkové cesto nakoniec priložíme navrch pekáčika, kraje trocha zatlačíme. Tým je ryžová masa zabalená a formu dáme na 180°C piecť po dobu 30-35 minút. Ak by sa nám zdalo, že povrch nákypu rýchlo tmavne, radšej ho prikryme alobalom, alebo papierom na pečenie.
Nákyp podávame vychladnutý. Jeho povrch môžeme nakoniec potrieť buď prelisovaným lekvárom, alebo čokoládou. Ja som použila výborný domáci marhuľový lekvár a ešte som to poliala čokoládou. Celkom nakoniec som nákyp ozdobila polovicami kompótových marhúť.
A ako to dopadlo? Pamätám si veľmi živo prvý moment stretnutia. Bol už večer, v predsienke sa svietilo a keď návšteva zazvonila u dverí a otvorila som ich, na chodbe bola tma a z tmy do svetla sa na mňa pozerali dve veľmi podobné tváre. Stáli za sebou, trocha v predklone, takže strýkova tvár svietila nad tou otcovou. Vo svetle vynikala ich rodinná podoba. Rozdiel bol len v tom, že strýko bol o dosť vyšší ako otec a mal bradu. No na prvý pohľad bolo jasné, že sú bratia. Usmievali sa od ucha k uchu. Bol to perfektný pohľad. Prežili sme pekný večer. Strýkovi chutilo, zjavne sa cítil dobre a všetkým bolo krásne. Odvtedy sa jeho návšteva ešte párkrát zopakovala, ale ja si budem vždy pamätať hlavne tú prvú, ktorá bola ešte krajšia ako v mojich snoch. Hlavne pre vedomie, že sa môže kedykoľvek znova zopakovať. A to prajem každému človeku, ktorý je vystavený takému stresu ako pani I Kum-som z Južnej Kórei. Tá sa so svojím synom, ktorého nevidela od štyroch rokov lúčila s vedomím, že ho vidí naposledy. A nemohla ho pritom ani pohostiť. Napríklad ryžovým nákypom.
