V dnešnom prvom čítaní zo Skutkov apoštolov sa Pavol lúči... - Len Duch Svätý ma vo všetkých mestách uisťuje, že ma očakávajú okovy a súženie. Svoj život si však veľmi necením, len aby som dokončil svoj beh a službu, ktorú som dostal od Pána Ježiša: svedčiť o evanjeliu Božej milosti. A teraz viem, že už neuvidíte moju tvár: nik z vás, medzi ktorými som chodil a ohlasoval kráľovstvo. Lúčenia...vždy sú veľmi ťažké. Myslím si, že každý mi to dosvedčí. Prežil som viacero lúčení so svojimi najbližšími... Tie, na ktoré si spomínam boli veľmi ťažké. Hlavne odchod do postulátu bol pre mňa veľmi bolestný. Nie preto, že by som sa netešil, ale rozlúčka s rodičmi, bratom a sestrou a taktiež s priateľmi, ktorých som mal a ešte mám veľmi rád...neubránil som sa slzám, tak ako sa slzám neubránili aj priatelia sv. Pavla, ktorí sa mu vešali okolo krku a bozkávali ho... Myslím si, že je to normálny prejav ľudskosti. Naozaj, nie je dobré byť človeku samotnému. Sme tu pre druhých a navzájom sa ovplyvňujeme - nech je to vždy len v tom dobrom. Najviac ich bolelo jeho slovo, že už neuvidia jeho tvár - píše sa v Skutkoch apoštolov. Aj mňa čaká v blízkej budúcnosti jedno lúčenie...Lúčenie s Trnavou, s priateľmi, ktorých mám veľmi rád a na ktorých som si veľmi zvykol, ktorí veľmi hlboko prenikli do môjho srdca...
Viem, že aj teraz sa neubránim slzám...
