My, ľudia sme veľmi zvláštni...
Na jednej strane sme nespokojní, keď je Boh ticho, keď mlčí, keď nedá o sebe vedieť...
A keď nám zrazu zasiahne do života radikálne a jasne, tak sme z toho rozčarovaní a nevieme, alebo nechceme to prijať. Alebo poprieme, že to bol ON. Namýšľame si, že Boh zasahuje zázračne a mysticky...ale On koná veľmi ticho a skryto...takže si to veľakrát ani nevšimneme.
Stále si chceme formovať Boha podľa seba.
„Pane, toto mi daj, tamto zariaď takto a v tomto mi pomôž a tamto nedopusť...“
Zabúdame, kto je tu vlastne Pánom...
A ON nás vo svojej múdrosti nechá a učí nás kráčať životom.
Jeho trpezlivosť je nekonečná a vie, čo sme...len prach a popol.
Ak k Nemu prídeme s úprimným srdcom, ktoré si dokáže uznať, že to alebo ono nevládzeme – vždy nás prijme, lebo On nehľadí ako ľudia na vonkajšok – On hľadí do srdca, vidí naše túžby, naše myšlienky.
Niekedy nás musí „zahnať“ až na okraj priepasti, až na dno, aby sme si Ho všimli, lebo keby to nespravil, tak Ho nikdy nedokážeme objaviť...a my si vtedy myslíme, že na nás zabudol a že sa o nás už nestará – to je veľký OMYL. A diabol to dokáže veľmi dobre využiť...toto naše zúfanie...
To, čo sa nám v určitej chvíli zdá ako veľmi ťažké, v skutočnosti ani tak veľmi ťažké nemusí byť, keď to vnímame s odstupom času. Boh nás nebude nikdy skúšať nad naše sily. V tom si môžeme byť úplne istí – prečo by to aj robil? On sa „nevyžíva“ v našich prehrách, ale v každom boji stojí pri nás a čaká, ako sa rozhodneme, lebo na počiatku nám dal jeden veľký dar – slobodu, ktorú nám nikdy nevezme.
Keď sme my neverní, On ostáva verný...
Veľkým povzbudením pre mňa bolo včerajšie druhé čítanie zo 14. nedele.
Tu je krátky úryvok:
"A aby som sa nevyvyšoval, bol mi daný do tela osteň, satanov posol, ktorý ma bije po tvári, aby som sa nevyvyšoval. Preto som tri razy prosil Pána, aby odstúpil odo mňa, ale on mi povedal: "Stačí ti moja milosť, lebo sila sa dokonale prejavuje v slabosti." A tak sa budem radšej chváliť svojimi slabosťami, aby vo mne prebývala Kristova sila.
Preto mám záľubu v slabostiach, v potupe, v núdzi, v prenasledovaní a v úzkostiach pre Krista; lebo keď som slabý, vtedy som silný."
Sme náchylní namýšľať si o sebe, preto na nás Pán posiela situácie v ktorých nás pokorí...Aby sme si uvedomili, že bez Neho nie sme ničím.
Božia sila sa na nás môže prejaviť len vtedy, keď odhodíme tú „našu silu“.
Určite to poznáte. Ráno vstanete a zrazu vám všetko a všetci vadia a všetko naokolo vás nejako až priveľmi rozčuľuje...sami neviete prečo. Ste podráždený, nervózny...
Stáva sa to aj rehoľníkovi – aj on je predsa človekom z mäsa a kostí...
Ale máme sa tým nechať unášať? Najlepšie a najúčinnejšie je povzniesť sa nad tým...aj keď je to niekedy ťažké...ale čo je ťažko vybojované, len to má cenu. Veď zajtra a možno už za pár hodín bude situácia úplne iná a my sa budeme smiať sami na sebe.
Ale patrí to k životu...To preto, aby sme sa nevyvyšovali nad druhých...pretože naozaj sme len prach a popol a ešte raz píšem – obdivujem ľudí, ktorí veria sami v seba a spoliehajú sa len na svoje ľudské sily...takí sme krehkí, však sa o tom denno-denne presviedčame.
