Spolu s bratmi postulantmi a novicmi som sa zúčastnil duchovných cvičení, ktoré sa konajú vždy na začiatku a konci noviciátu. Boli sme v nádhernom prostredí Oravskej priehrady v dedinke Ústie nad Priehradou. Je to vlastne časť Trstenej, kde som strávil 1 rok postulátu. Pán nám doprial krásne, slnečné počasie až nezvykle na Oravu. Exercičný dom bol vzdialený od priehrady asi 10 minút cesty peši. Čiže som sa k vode vybral vždy po prednáške a tam som v tichu a mlčaní trávil krásne chvíle. Najkrajšie z týchto chvíľ boli západy slnka. Bol som naozaj uchvátený veľkosťou Boha, ktorý stvoril slnko – túto ohnivú oranžovú guľu, ktorá vie, kedy má vychádzať a kedy zapadať.
Západy slnka sú pri vode naozaj veľmi krásne. Tá pestrosť farieb od oranžovej, cez ružovú až po fialovú...k tomu bledomodrá obloha – hotový koncert farieb. Sedávala som v člnoch, ktoré boli odstavené na brehu. Tam som sa modlil a vnímal som krásu. Veľmi som sa túžil člnkovať a Pán nám aj túto našu túžbu splnil. Boli to krásne chvíle, plné vonkajšieho a vnútorného pokoja. Prednášky boli hodnotné zamerané na aktuálne témy povolania, modlitby, dôvery v Boha, nasledovania. Určite z nich povyberám nejaké myšlienky do budúcich článkov.
Dnes by som chcel niečo napísať o modlitbe a našom vzťahu k nej.
Inak všimol som si na sebe, že keď spím, vždy musím byť zakrytý paplónom, alebo dekou. Aj keď je akokoľvek teplo – musím byť zakrytý...Určite to mám ešte zo svojich detských čias, keď som si myslel, alebo mi to niekto nahovoril, že keď budem odokrytý, tak ma za nohu chytí nejaké strašidlo...naozaj úsmevné, ale toto ma napadlo, keď som premýšľal nad naším vzťahom k modlitbe.
Častokrát sme presne takí v našom vzťahu k modlitbe. Máme niečo od malička zaužívané, naučené, vsugerované...Možno nás tak učila babka, možno rodičia, možno kňaz.Keď sa ideme modliť, tak my sme na prvom mieste a namiesto, aby sme hovorili: „Hovor Pane, tvoj sluha počúva.“, hovoríme: „Pane, počúvaj, tvoj sluha hovorí.“. Pristupujeme k modlitbe ako tí, ktorí sú najdôležitejší. Ktorí sú podstatní a Boh – ten teraz musí len počúvať a plniť to, čo my chceme. Priznávam sa, aj ja som takto pristupoval k modlitbe a častokrát aj pristupujem. Ale toto nie je dobre.
Nesmieme chápať modlitbu, ako našu aktivitu, ako naše rozprávanie. Keď sa ideme modliť, musíme sa stíšiť a uvedomiť si, že Boh je na prvom mieste – ON nás pozýva a nie my Jeho.
Prichádzame k niekomu, kto je živý. Naša modlitba by sa nemala skladať prevažne z našich slov. Je dobré modliť sa s Písmom v ruke. Pravá modlitba začína tam, kde sme ochotný počúvať. Boh hovorí v tichu – cez svedomie, cez udalosti. Tam Ho možno nájsť. Musíme uveriť, že Boh k nám naozaj hovorí. Často krát sa vyhýbame tichu, lebo práve v tichu nás môže zasiahnuť a my si preto radšej naberieme rôzne aktivity – aj duchovne zamerané, len aby sme neostali v tichu...V modlitbe nemáme hľadať seba, svoju pýchu, potešenie z toho, že nám modlitba „ide“. Lebo určite prídu dni, keď nám modlitba „nepôjde“ a vtedy sa ľahko môžeme dať znechutiť. Lebo modlitba nemá byť úkonom citu, ale úkonom vôle. Práve v týchto „suchých“ obdobiach sa očisťuje náš vzťah k Bohu.
Náš exercitátor nám hovoril o jednom pátrovi, ktorý žil v Jeruzaleme a denne chodil do Baziliky Božieho hrobu, tam si sadol a ticho sedel hodiny a hodiny. Keď ho ľudia sledovali, nedalo im to a spýtali sa ho: „Páter a čo sa vy vlastne modlíte?“ On im odpovedal: „Viete, ja sem prídem, sadnem si a poviem – Pane, ja som Bady a potom ostanem ticho.“
Tohto kňaza raz zrazilo auto, bojoval o život, ale nakoniec sa z toho dostal. Spomína, že keď prežil klinickú smrť, zjavil sa mu Kristus a povedal mu: Ahoj Bady, ja som Ježiš.“
A tento kňaz vtedy pochopil, že Ježiš prijal jeho štýl modlitby, ktoré spočívali len v tom, že sa Pánovi predstavil a potom v tichosti načúval.
My často krát pristupujeme k modlitbe ako tí, ktorých musí Boh teraz vypočuť a spraviť to, či ono. Diktujeme podmienky a dávame Bohu návod, ako má konať...Je možné, že nás to takto naučili, ale teraz je potrebné zanechať tento spôsob.
Príď k Bohu ako k živej Osobe, ktorá ťa pozná a vidí všetky tvoje túžby, pozná ťa oveľa lepšie, ako ty poznáš sám seba. A On vie, čo ti osoží. A ešte jednu dôležitú vec: Buď úprimný! Nehraj sa na nič! Úprimnosť je nadovšetko. Ak si nahnevaný na Boha, tak mu to povedz. Ak si smutný, tak mu to povedz. Ak si radostný a cítiš sa šťastný, tak mu to povedz, alebo ukáž.... Modliť sa naučíme len modlením.
A nakoniec jedna modlitba:
Ó, Bože, ak sa ti klaniam zo strachu pred peklom – spáľ ma v pekle.
Ak sa ti klaniam v nádeji na nebo – nepusti ma tam.
Ak sa ti klaniam kvôli tebe, neodopri mi svoju milosť.
