„Požičiam ti, ale...“
„Odpúšťam ti, ale...“
„Skúsime to ešte raz, ale...“
My ľudia sme takí – všade kladieme to naše „ale“ – stále nejakú podmienku.
„Pane, nie som hoden, aby si vošiel pod moju strechu, ale povedz iba slovo...“ – v tomto prípade to nie je podmienka, ale vyjadrením našej závislosti na Bohu, na Jeho láske, na odpustení, ktoré môže dať len ON. Toto „ale“ znamená prosbu, aby Boh aj napriek našej neláske, napriek nášmu nezáujmu o Neho povedal slovo, ktoré má moc nás uzdraviť...
Včera som sa stretol s jedným mojim kamarátom. Rozprávali sme o živote, o problémoch, o radostiach i ťažkostiach...zhodli sme sa na tom, že tu na zemi budú vždy nejaké problémy, nikdy to nebude dokonalé. Akákoľvek hodnota má tú vlastnosť, že sama seba prevyšuje...však to každý z nás pozná, akí sme rozčarovaní, keď konečne dosiahneme to, po čom sme tak veľmi túžili...chceme niečo viac, niečo iné, niečo lepšie...a častokrát ani sami nevieme, čo by to malo byť. Je to vlastná črta človeka – nespokojné je naše srdce, dokiaľ nespočinie v Bohu. Jednoducho sme stvorení Bohom a pre Neho – to si musíme uvedomiť a ak to nechceme prijať, vždy bude v nás určité napätie a nepokoj...to je prípad tých, ktorí sa nedokážu zmieriť s tým, že Boh je ten prvý, až potom je človek so svojou jedinečnosťou a hodnotou, ktorú mu dal Boh.
Tento svet, akokoľvek krásny je vždy len našim prechodným bydliskom – na tento fakt nemôžeme zabudnúť. Ak toto prežijeme vo svojom vnútri, máme šancu, že tento život prejde v radosti a pokoji, aj napriek ťažkostiam – lebo práve s Jeho pomocou budeme schopní všetko prekonať.
Veľa zdaru...
