Sedím v školskej knižnici –vládne tu krásne ticho, ako v každej knižnici. Oprotimne, cez okno sledujem muža na rebríku, ani neviem čo robí,ale myslím, že niečo s odkvapom. Je to dosť veľkávýška a trocha na ňom vidieť aj takú neistotu...Keďsom bol malý, nebál som sa výšok, ale čímsom starší je to horšie a horšie...ktovie prečo? Minulesom bol aj so svojím spolubratom na streche nášhokostola čistiť zapchatý odkvap...keď som videl, ako sanakláňa – nebolo mi všetko jedno a prežíval somstrach aj za neho. Vždy, keď sa nahol prenikol ma strach, že čoak tá rýna neunesie tú záťaž...mal somnaozaj strach a pritom si spomínam ako sme ako deti liezli postromoch a preskakovali sme z jedného konára nadruhý...vtedy som naozaj nemal žiadny strach...
Mám pocit, že som v tejtoknižnici sám – také je tu ticho, počujem lenťukanie klávesnice...
Je to mesiac a pár dní,čo bývam v Bratislave...zvykám si. Objavil som krásnemiesta, kde sa chodím prechádzať, hlavne v sobotu anedeľu. Vždy si dám taký okruh okolo hradu, cez Novýmost popri Dunaju, potom cez centrum...
Chodím v habite a už som mal ajpár pekných zážitkov...keď som sa ocitol vpozadí fotografovania mladomanželov...keď som zistil, žesom v zábere hneď som sa snažil ustúpiť, a oni právenaopak chceli, aby som tam bol...krásne...Fotograf sa mipoďakoval, že sa mu to veľmi páčilo a že to bolo takésymbolické – potešil som sa. Popri tých pohľadochpohŕdania to človeka poteší...
Izbu v kláštore mámcelkom fajn – posteľ, dve skrine, stolička, kreslo, písacístôl a polička na knihy...čo viac treba? Akurát jednavec ma trocha tak štve – okno mám presne nad vchodom dočínskej reštaurácie, takže hlavne cez víkendyje trocha „rušno“, ale aj na to si pomaly zvykám...
Momentálne sme sa pustili dosťahovania kláštornej knižnice...maľovali sme, brúsilipodlahu...zvládli sme to – sme celkom dobrá partia ajvzhľadom na charakter a povahu každého brata. Nie je umeniežiť s ideálnymi ľuďmi – to dokážehocikto...umenie je strpieť a vedieť tolerovať nedostatky avlastnosti iného a pritom všetkom ho milovať, lebo aj Bohnás miluje takých, akí sme – s našimi dobrýmii zlými vlastnosťami. Teraz nás čakáprenášanie regálov a triedenie kníh...to budetrocha náročnejšie, ale aj to sa zvládne.
Minulý týždeň v stredusom mal zápis, takže som oficiálny prvák na TFTU. V pondelok začína vyučovanie – celkom sa teším,bude to niečo nové v mojom živote. Samozrejme sa priznám,že mám aj trocha strach a obavy, mám už predsa nejakýten vek a nikdy by som nepovedal, že v 30-tke zasadnem opäť doškolských lavíc. Ale jedno ma posilňuje – ak to jeBožia vôľa, tak mi On sám pomôže prekonaťvšetky ťažkosti. Áno, na neho skladám všetky svojeťažkosti, lebo On sa o mňa stará.
V posledných dňoch som sadozvedel o viacerých smutných udalostiach – stratablízkeho človeka. Stretol som sa so známymi, ktoríprežívajú ťažké chvíle...
Uvedomil som si, aký je životčloveka naozaj krehký a že nie je v našej moci. Boh jePánom nad životom a smrťou a každý sa pred Nímraz ocitne – či chce, alebo nechce. Toto vedomie zodpovednosti zasvoj život mi pomáha v prežívaní svojhoživota. Nie je to strach pred Niekým, ale je to bázeňa zodpovednosť za dar života, ktorý som dostal bez vlastnejzásluhy, bez toho, že by som ja sám chcel byť, že bysom sa sám pýtal na tento svet. Som tu len z jeholásky, z toho, že On mal tu chcel mať a mojou úlohouje žiť svoj život naozaj zodpovedne pred Ním. Naše šťastiea náš pokoj spočíva v tom, že budeme tými,čím chce On, aby sme boli...On najlepšie vie, čo je pre násdobré. Tie naše predstavy sú častokrátsamoľúbe a sebecké...On je Múdrosť. A ešteniečo – sme Jeho deti a On je náš Otec. Častokrátk Nemu bežím ako ten márnotratný syn, ktorývšetko prehýril, ktorý sa obrátil Otcovichrbtom...ale Otec na neho nezabudol a každý deň ho čakal avyzeral na priedomí či sa náhodou nevracia späť.A keď ho zazrel, bežal mu oproti a OBJAL ho...a nič mu nevyčítal,ani zmienka, že by mu začal robiť nejaké výčitky –OBJAL ho a prijal domov. Môže byť niečo krajšie, ako keďnás Otec opäť prijme aj napriek tomu, že si to vôbecnezaslúžime? Toto prijatie zažívam pri sv.spovedi...Otec otvára svoju náruč a ja sa mu do nejvkladám, zahanbený sám sebou...so slzami vočiach...slzami radosti...Ako dobre, že BOH má „krátku“pamäť na naše hriechy, ktoré sú vyznané aoľutované...okamžite na ne zabúda a nevyčítanám nič.
Trocha som sa rozpísal...
Takže chcem povzbudiť všetkýchk tomu, aby prichádzali k Bohu ako deti k dobrémuOtcovi, ktorý ich prijíma a objíma. Aj napriekvšetkým príspevkom v diskusii, ktoré sa námbudú snažiť nahovoriť, že to tak nie je, budú sasnažiť nás uviesť do pochybností...nedajme sa! Našouvierou nemôže otriasť pár nejakých negatívnychpoprípade výsmešných poznámok protinašej viere a proti jej prežívaniu.
Prajem všetkým SLNKO v srdciacha úsmev na tvárach...
