Dnes na filozofii som začul jednu veľmi zaujímavú myšlienku, zaujímavú pravdu:
Človeku tvárou v tvár smrti padnú všetky nezmyselné túžby, všetky klamné ideály, ktorým žil a za ktorými sa tak dychtivo naháňal.
Ten, kto sa zháňal za bohatstvom a prepychom a zabúdal na svoju dušu, práve v tej chvíli zistí ako sa mýlil. Ten čo sa zháňal za pôžitkami tohto sveta práve vtedy zistí, aké je to skutočné bohatsvo. Ten, kto si zakladá na kráse svojho tela už v starobe pomaly zisťuje, že to vôbec nie je podstatné a že to všetko sa podobá slame, ktorá tak rýchlo vzbĺkne a zhorí...a zrazu jej niet.
A tieto slová by vám najlepšie potvrdili ľudia, ktorí zrazu zistia, že sú vážne a smrteľne chorí. Lebo až vtedy, keď príde choroba, človek sa zastaví a začne premýšľať nad zmyslom svojho života.
Je to veľká pravda - človek si začne vážiť svoj život až vtedy, keď zistí, že oň pomaly prichádza a nemôže urobiť vôbec nič.
Dovtedy je všetko relatívne v poriadku.
