Vďaka slovenskému spisovateľovi Ballekovi a scenáristovi a režisérovi Ondrejovi Šulajovi vznikla po rokoch čakania na filmovú báseň veľká filmová emócia o spaľujúcom lete 1947.
Tie horúce dni a noci pri Šahách však už signalizovali tragédiu budúcej zimy. Cítite ju z náznakov (okolo premietača Cyra sa grupuje miestny lumpenproletariát, čerstvý maturant balí kufor) a viete, čo bude nasledovať. Pamätníkov zabolí srdce a vyburcuje záblesky vtedajšieho aj súčasného vedomia. Agáva, kvet, čo rozkvitne raz za tridsať rokov, symbolizuje povojnové mrzačenie sveta. Atmosféra malomesta je neznesiteľne napätá, sladkobôľny strach sa prenáša na všetkých zúčastnených.
Starý lekár (Milan Lasica) sa stráca v poslednej zákrute života jednej zo zničených generácií. Nielen symbolicky, naveky. Pokojný čas bytia sa už nevráti. Všetci aktéri príbehu poslednej letnej noci voľnosti odídu do nenávratna. Slováci, Maďari, Nemci, Česi, aj tí, ktorí príšli z Užhorodu stavať mosty. Môžeme iba tušiť, ako sa život každého z nich skončí. Zomelie ich koleso novej "demokracie".
Chceli by ste zastaviť čas a zotrvať v ňom.
Niektorí však tvrdia, že čas neexistuje. Niet teda čo zastaviť. Iba nezabudnúť na zničujúci rok 1948.
Film vyniká zázračnou kamerou Tomáša Staneka, a nie je, ako ho avizovali v televíznom programovom dvojtýždenníku (Agáva mala televíznu premiéru na tv Jednotke 31.októbra a, pre upresnenie, bola nakrútená podľa druhej kapitoly románu Agáty) "jednoduchým, banálnym príbehom lásky", čo, mimochodom, potvrdzuje relativitu stých podôb (nielen ľúbostných) vzťahov.
Z hereckých výkonov sú fascinujúce najmä dva. MIlana Kňažka a Mareka Geišberga.
