Budú hrávať v rádiách aj Jara Filipa? Veď tvrdil, že je černoch!

Písmo: A- | A+

Súdruh obirmovaný premiér, ak ste nás už zasa začali opíjať rožkami, bacha! My naozaj nie sme takí sprostí, ako si, akiste, o nás myslíte...

"Ej chlapci premilí, my by sme vás ľúbili, keby ste nám traktorom rozorali lány", to boli začiatky slovenskej socialistickej pop.

Ešte sme nezabudli. Bol jediný rozhlas (väčšinou fungoval "po drôte") a od dvanástej do jednej vyhrával "do tanca a na počúvanie". Na pracoviskách aj to bola viac menej sviatočná chvíľa. S natiahnutými ušami sme čakali, či sa okrem povolených slovenských muzikantov, textárov a spevákov ("Otvárajte kasíno, dostal som chuť na víno". "Náš malý pes Bobi, stále zle mi robí, vyskočil na regál a zožral kocku z lega...", "Nebo, biely ruský les a pieseň, ktorá z prachu ciest šumela ako vodopád, to všetko, hoci na chvíľu, mi vráť, na chvíľu vráť", ozve aj nejaký cudzojazyčný hit, najlepšie anglický. Asi netreba vysvetľovať, prečo.

Rozhlasoví hudobní redaktori by vedeli rozprávať, pán Zelenay, napríklad.

A teraz to budeme mať tu zas? Pôjdeme za ručičky s Maťom Ďurindom, v úctivej vzdialenosti za premiérom a ministrom kultúry uvažovať, kto z autorov je číročistý Slovák a zaľúbený smerák, aby ho museli často zaraďovať do vysielania a tak sa vrátiť dozadu, do čias budovania "najradostnejšej" minulosti.

Ach, Jaro Filip, často spomínam akúsi reštaurácii na vidieku, kam si sa so svojou "úderkou" po dvoch koncertoch (v čase, keď sa súdruh Mečiar rozhodol zbaviť médiá vašich osobností) vybral konečne navečerať a akýsi domáci jednému z Tvojich kolegov vchrstol do tváre "A henten? Veď to je žid!"

No vidíš, a ja som ešte k tomu aj černoch!" - Neodpustil si si.

Toto sú teraz naše problémy, Jaro, nie nejaký Váhostav!

Skryť Zatvoriť reklamu