Dežo bol neopakovateľný. Ako človek, aj ako muzikant, filmár, vzdelanec.
Kto ho poznal ako chlapca a mladého muža, mohol sa mu aj opodstatnene vyhýbať, najmä ak býval v častejšom kontakte a pracovnom styku s ním a s jeho kapelou (kapelami), s ním a s kamarátmi z vysokej, najmä pokým žil aj ich nekonformný pedagóg Peter Balga, z ktorého myšlienok Dežo nasával. Niečo podobné sa mu stalo aj neskôr, v súvislosti s dramaturgom Slovkoncertu Ladislavom Bužekom, ktorý Dežovým projektom venoval mimoriadnu pozornosť. V súvislosti s pánom Bužekom došlo k pozoruhodnej zhode okolností. Tento Dežov tútor zomrel v roku 1973 ako 48 ročný, samotný Ursiny v roku 1995 tiež. Na rovnakú neliečiteľnú chorobu, ešte aj dĺžka ich boja s chorobou bola približne rovnaká, cca 5 rokov.
Dežo nebol príjemný spoločník.
Jeho vnútorné pnutia vyúsťovali často do vzdorovitých postojov, sarkazmu, irónie, ale aj sebairónie a sebatrýzne. Ako vedel úmyselne aj neúmyselne zraňovať ľudí okolo, samozrejme predovšetkým dievčatá a ženy, a nebolo ich málo, vedel týrať sám seba.. Bol však výnimočný. Neobyčajný umelec. Strety s ním mali inú kvalitu, ako bývava zvykom. Možno preto, hoci to znie neuveriteľne, sa mu viacerí roky vyhýbali.
Všetko sa začalo lámať, keď Dežovi diagnostikovali na jar 1989 rakovinu ústnej dutiny. Mal cez štyridsať, keď sa narodil akýsi nový Ursiny. Taký, akých by sme radi stretávali v narastajúcej nenávistnej súčastnosti. Až sa žiada napísať, že "láska sama".
-Já jsem, mimo jiné,- píše v úvode knihy "Dežo Ursiny Moja milá pani", adresátka Ursinyho listov, Zdenka Krejčová. ´"měla odevzdat Dežovy listy Ivanovi (Štrpkovi, básnikovi a textárovi, poznámka autorky). Dežo k tomu řekl ještě takovou větu:"...zostal som im dlžný." "Komu?" "No, ľuďom..." A tak jako asi všem zpíval, i ty listy asi adresoval mně, ale psal je všem.
