Keby nebol zahynul, bol by zrejme stále aktívny, a po čase by mal kopu nepriateľov, hoci ešte stále v rámci normálu Masarykovho demokratického štátu.
Ako by sa bol rozhodol po jeho konci? Odišiel by s Benešom do exilu? Bol by býval ženatý so svojou talianskou grófkou a žil by s ňou na Tahiti? A bol by sa niekedy vrátil do Československa? Ak áno, a nezmenil by svoje zásady a z nich vyplývajúce postoje, čakali by ho doma nepriatelia, o akých by sa mu ani v najhorších snoch neprisnilo.
Čo nevidieť by bol z neho (podľa príkazov už skúsených sovietskych poradcov a ochotných domácich prisluhovačov) imperialistický agent a pre zhnusenie bežných ľudí zhýralý dobrodruh a šibnutý vynálezca (pre radosť svojho otca kedysi rozkreslil a zverejnil svoj "vynález". Navrhol totiž špeciálne "hozuntrágle").
Napriek tomu, že Slovensko demokratického politika Štefánikovho typu vždy potrebovalo, boli by ho vtedajší komunisti popravili. Tak ako sa v júni 1949 poponáhľali obesiť generála Heliodora Píku a po ňom všetkých významných demokratov, ktorým nesiahali ani po členky. A pridávali k nim, ako nariadil báťuška Stalin, aj svojich, vlastných. Vojnových hrdinov. Partizánskych veliteľov. Akože zradcov. Slánskeho, Clementisa a desiatky ďalších bývalých najonakvejších okiadzačov krajiny sovietov. Alebo by bol "vyskočený" z okna svojej kúpeľne, ako syn Štefánikovho spoluzakladateľa štátu a prezidenta Masaryka, minister zahraničia Jan Masaryk.
A pred tridsiatimi rokmi by ho boli rehabilitovali noví demokrati.
Aj komunisti, čo si len prezliekli červené saká za modré.
