Keď tú útlu, bielu knižku s príznačným názvom Ahoj Tato Milý Kubo prvý raz zoberiete do rúk, dojme Vás vnútorná aj vonkajšia čistota, (kniha je biela), a to ešte skôr, ako sa začítate do úvodných slov Dežovho spolupútnika Ivana Štrpku.
Titul Ahoj Tato Milý Kubo by mal patriť do povinného čítania dospelých, najmä ´nedospelých´ rodičov a ich dospievajúcich detí.
V listoch, ktoré si slávny, smrteľne chorý otec (posledný list je nedatovaný, ale uvedený je mesiac máj, Dežo ho teda písal tesne pred smrťou) a vtedy sedemnásťročný syn vymieňali cez chodbu spoločného bytu sa dá vycítiť Dežova rozorvanosť, ktorú Kubo nesie veľmi ťažko. Nie je to len rozorvanosť z veľmi boľavej choroby a dlhodobých hladoviek, ale aj z prežitých, v niektorých fázach Ursinyho života zúfalých rokov (a krokov), v boji samého so sebou a úporná snaha ochrániť syna pred opakujúcimi sa chybami nadaných a nadmieru sebakritických osobností.
Často píše s trpkosťou a krutosťou jemu vlastnou, až sa ten, kto poznal Deža ako študenta elektrotechnickej priemyslovky, zakladajúceho The Beatmen a chystajúceho sa na štúdium filmovej a televíznej dramaturgie, pousmeje, ako sa tato Dežo pokúša zabrániť synovi Kubovi opakovať jeho vlastné chyby.
Z pohľadu relatívne mnohých rokov od Dežovej smrti sa nedá nespomenúť na jeho občiansky postoj a to aj v časoch jeho ťažkého boja s rakovinou (diagnostikovali mu ju v roku 1989). Nikdy sa nevyhol verejne sa vyjadriť k vtedajšej československej súčasnosti. Jeho posledná spoločenská a politická úvaha z roku 1995 signalizovala, že táto významná slovenská umelecká osobnosť by bola mohla byť skvelým ministrom kultúry,
A že bol iný ako iní?
Každý, kto sa odlišuje, musí rátať s tým, že sa stane terčom posmechu duchovne neurodzených.
