Bratislavská Hlavná stanica.
Bývalá slúžka Marta Gottwaldová v činčilovom kožuchu. Za ňou, s príslušným odstupom, intelektuálka, známa režisérka, ušľachtilá a krásna dáma, JUDr. Magda Husáková.
V popredí bývalý stolár, teraz nový prezident republiky Klement Gottwald a hostiteľ, predseda Zboru povereníkov JUDr.Gustáv (Augustín) Husák.
Skúsme nepozerať sa na neho s nevraživosťou, hoci, poznajúc dnes celý jeho život (s prežitím krutej normalizácie pod jeho vedením) by sme nevraživí byť mohli.
Napriek prvoplánovému nepochopeniu Husákovho zaradenia do prvej desiatky ankety o Najväčšieho Slováka (vlastne nevieme, koľkí spoluobčania ho navrhli), musíme uznať, že pragmatický Husák sa nemýlil. Pochopil, že musíme zostať Brežnevovými vazalmi na ďalšie "večné časy". Lebo Brežnev, ako šéf východného bloku, za nijakú cenu nechcel prísť o Československo, prosperujúcu výkladnú skrinku socializmu. A Husák, ako profesionálny politik, nezaváhal. Ani pre jedného z jeho dvoch obhajcov zrejme neboli tieto súvislosti prijateľné.
Omnoho ťažšie sa píšu a čítajú nasledujúce slová: Dubček bol síce utajovaným národným hrdinom, ale v roku 1968 ako politik prehral.
Obaja mali jedno spoločné: Boli presvedčení komunisti. A komunista musí byť zrejme pripravený na život plný paradoxov.
Keď Husáka, podľa jeho vlastného vzoru, spolu súdruhovia väznili, mučili a topili vo vedre plnom výkalov, bol Alexander Dubček vo vysokej straníckej funkcii.
Dubčeka odstavil Husák, keď bolo treba dokázať dozorcom z Moskvy, že on je ten jediný, čo urobí poriadok s ľuďmi, napríklad preto, lebo "Hranice nie sú korzo".
Už len na okraj: Socializmus s ľudskou tvárou bol grandiózny nezmysel, ale za toto heslo Dubček nemohol. Vymysleli si ho otrávení a nešťastní občania
