Marečku, už mi pero nepodáte...

Písmo: A- | A+

Kdesi uprostred týchto korona Vianoc si nejaký televízny programový šéf zmyslel, že Slovákom dopraje premiéru 45 ročného filmu. Ide o film scenáristov Svěráka a Smoljaka a režiséra Oldřicha Lipského Marečku, podejte mi pero.

Herecké hviezdy, ktoré v ňom účinkovali, patrili k tomu najlepšiemu, čo česká Thalia ku koncu dvadsiateho storočia ponúkala. Žiaľ, takmer na všetkých dnes už len spomíname.

Jiří Sovák ako Kroupa starší, Václav Lohniský ako podlízavý Hujer, Josef Kemr ako žiak Plha, ale aj režisér Lipský a spoluautor scenára a vo filme žiak Tuček Ladislav Smoljak. Ten, ktorý známu vetu vyriekol, sa volal František Kovářík a jeho postava, to bol starý profesor Hrbolka.

Jeho "Marečku, podejte mi pero" a Mužíkovo "Hliník se odstěhoval do Humpolce" sú aj po takmer polstororčí známe chytľavé riekanky.

Možno je dobré pripomenúť si, že nebyť scenára, nad námetom ktorého sa dalo skôr plakať, sa ľudia nahlas smiali. V tom čase sa v kinách mená scenáristov neobjavovali, zrejme to dostali príkazom. A diváci sa aj za socializmu smiali radi. Bolo im to jedno.

Zásluhu na ich dočasnej anonymite mal predovšetkým šéfredaktor Rudého práva Jan Kliment. Z jeho recenzie filmu z 1.9.1976 čítame: "V onom hereckém koncertu zaznívá trochu falešnou tóninou zcela odišný herecký naturel obou autorů komedie Smoljaka a Svěráka, kteří si zahráli nevelké role v kolektivu žáku. Jejich herecké umění se natolik odlišuje od realistického projevu všech ostatních, že se od něho trochu až odráží a vytváří ve filmu až nesourodou, novou rovinu, zaznívá jiným zvukem".

Silnejšia tónina by bola akiste zaznela, keby boli mohli autori písať skutočnú pravdu o prestarnutých robotníkoch, ktorých prinútili navštevovať večerné gymnázium, aby sa čo nevidieť mohli stať riaditeľmi dôležitých inštitúcií a ich námestníkmi, filozofmi a sudcami, skrátka, aby čoskoro nastúpili na miesta intelektuálov, ktorých komunisti poslali kopať urán. 

A tak to všetko aj vyzeralo.

Skryť Zatvoriť reklamu