V roku 2013 prijal občianstvo Ruskej federácie, ruský pas mu odovzdal osobne istý Putin, vzápätí Gérard Depardieu prestúpil na pravoslávnu vieru.
Vraj sa snažil vyhnúť zvýšeniu daní v rodnom Francúzsku.
Keby bol v mladosti aspoň čítal, bol by sa, dokonca v rodnom jazyku, zoznámil s krutosťou sovietskych vládcov.
MY, tak sa volá onen román a sedí aj na súčasného ruského vládcu tak, ako ho autor v roku 1920 napísal. Zobrazil svet, v ktorom vládne "vytúžený sen stalinizmu - nie človek, ale "skrutka" v gigantickom štátnom mechanizme, ktorý je podriadený tvrdej ruke strojníka" (Zverev, Voprosy literatúry č.1, 1989).
Stalin dostal meno Dobrodinec a ľudia boli bezmenní, mali iba čísla.
Autor, vďaka Gorkému, dostal od Stalina možnosť vycestovať z vlasti. Roku 1932 odišiel do Paríža, kde roku 1937 zomrel. Román MY vyšiel v ZSSR šesťdesiat osem rokov po napísaní s hodnotením, že karikuje komunistický spoločenský ideál.
Autor, ktorý sa vďaka Gorkému vyhol krutému osudu hoci Mandeľštama, Babeľa a ďalších tisícov ruských nielen umelcov bol, pochopiteľne, zakázaný aj u nás. Až v roku 1990 vyšiel vo Vydavateľstve OBZOR vo skvelom preklade pani Szabovej a s výstižným epilógom pána Tokára.
Ruský autor, ktorý sa stal vzorom aj pre skvelého Bradburyho, bratov Strugackých, Čapka, Orvella, Platonova a ďalších, sa volal JEVGENIJ ZAMIATIN a román MY patrí k tomu najlepšiemu, čo sa mi pošťastilo čítať.
Pritom pán Depardieu ho mohol dávno čítať po francúzsky, pán Mečiar nepotreboval čítať, radšej všetkých označil za tárajov a prďúsov a istý Fico...Ozaj, kto to vlastne je?
