Hovorieval Pavol Branko, ktorý by sa bol v apríli dožil sto rokov, ale nedávno navždy odišiel.
Vlastným menom Pavel Haas bol nestor slovenskej filmovej kritiky, publicista, prekladateľ fikčnej a non-fikčnej literatúry, teoretik dokumentárneho filmu, historik a novinár.
Patril k láskavým ľuďom a k najlepším odborníkom vo svojom odbore.
Excelentný filmový kritik, ktorého si socialistickí "odborníci" nevážili a rozhodli, že ho odborné redakcie, VŠMU a slovenské divadlo a film už nemôže potrebovať. Navyše naši normalizátori tohto odborníka slovenskej filmovej kritiky vyhnali aj zo Slovenského filmového ústavu.
Skvelý recenzent Pavol Branko sa narodil 17. apríla 1921 v Terste matke Ruske a otcovi Židovi. Zomrel 17. augusta 2020 v Bratislave.
Pán Branko sa v roku 1939 pridal k ilegálnej komunistickej strane. Nacisti ho v roku 1942 zatkli a dostal doživotie. Našťastie sa odvolal a odsúdili ho až v roku 1944, čo malo za následok zaradenie do transportu smer Mauthausen.
Prežil koncentračný tábor, aj neprajnú normalizáciu. Včera by bol v prázdnote bývalej synagógy s veľkým potešením sledoval rímskeho biskupa, pápeža Františka, a bol by mu určite rád povedal aj niekoľko múdrych a vďačných slov.
Posledné roky našťastie priniesli tomuto neobyčajnému človeku viaceré ocenenia. V roku 2011 dostal Cenu ministra kultúry za celoživotnú činnosť, v roku 2012 Cenu slovenských novinárov. Veľkým vyznamenaním bol Pribinov kríž II. triedy z rúk prezidenta Slovenskej republiky Andreja Kisku.
Významná kniha, ktorá nám po majstrovi zostala, je pomerne známa a má príznačný názov Proti prúdu.
Faktom zostáva, že jeho známa hláška, "život sám nemá nijaký zmysel, len ten, ktorý si človek sám doňho vloží", sa v prípade pána Branka naplnila do bodky.
