A ako bolo v Bratislave, veď na každej zastávke MHD sa rovnakým písmom zjavilo "Dzurinda je Cigán"...
V duchu vidím stále ten istý obraz nádherného Sarajeva s úžasnou olympiádou a potom (tí mi naskočili vždy) dvoch nemilovaných predstaviteľov krajiny, ktorú som takmer každé leto, s rovnako špinavými plážami ako pri starom Dunaji, navštevovala, a okrem politických výkrmní pre našich vtedy bohov sledovala z vrchu nad mestom ich temné vražednopolitické plánovanie vojny, tej celosvetovo známej nenažranej svine....
Ratko Mladič s úctou v oku pri Radovanovi Karadžičovi, rozkladajúc rukami ukazovali televíznym divákom, ktorú časť Sarajeva kedy, ako, čím a ako zničiť a čo krvavý Ratko asi tak urobí potom so zahrabávaním tisícov chlapcov a chlapov? Budú ich páliť, odrezávať hlavy, alebo sa tým vôbec nebudú zdržiavať a obhadžu nesúdených (šli od kusa) zaživa ich vlastnou zemou. V Srebrenici plačú dnes matky, sestry, manželky, milenky a deti...
Dnes uplynulo 30 rokov od srebrenického konca sveta....
Aj každý normálny kresťan, Žid, Ukrajinec a Rus a mal by aj americký šéf a manžel pani Melánie z bývalej Juhoslávie plakať možno aj krvavými slzami nad svetom, čo ho tak intenzívne a bez rozmyslu nútia nielen svetoví majstri vojen do konečného zničenia.
