Stretli sme sa a porozumeli sme si. Viacerí z vás prejavili želanie, aby to, čo počuli, mohli mať aj na písme. Chcú sa totiž k počutému vrátiť, dôkladnejšie sa nad tým zamyslieť. Tak počuté slová budú mať trvácnejšie, hlbšie účinky. Okrem toho sa dostanú aj k iným, čo ich vôbec nepočuli.
Rím, na sviatok svätých apoštolov Petra a Pavla, 29.júna 1968
Dielo Stanislava Polčina TÝM, ČO HĽADAJÚ BOHA vydali s cirkevným schválením slovenskí jezuiti, (Galt, Ontario Kanada), roku Pána 1968 a vytlačila ho Multigraphica v Ríme.
Napriek tomu, že na náhody neverím, podarilo sa mi v nedávnych dňoch získať knižočku Stanislava Polčina Tým, čo hľadajú Boha. Nebola som príliš dôverčivá, lebo náboženskú literatúru aj v dnešnej dobe mnohí zneužívajú. Vykrádajú aj prečítané bestsellery a vkladajú do vlastných textov "požičané" slová. Niekedy len prehodia slovosled, a čo je veľmi zlé, vnucujú čitateľovi svoj názor, vložený do akéhosi rozprávkového príbehu, čo často vyvolá v niektorom čitateľovi nechuť, v inom odpor.
Spomínam si na príbeh zo školských rokov. Katechétka vyrozprávala rozprávku o Ježišovi, čo putoval po našich slovenských lazoch.
Ježiš chodil od chalupy k chalupe. Kto mu vraj ponúkne najlepšiu polievku, bude odmenený.
Lazníci ponúkli, čo mohli. Obyčajne uvarenú vodu z koreňov rastlín, aké poznali. Na uvarenej vode plávali farebné očká z mrkvy a lazníci boli obdarení.
Vo veľkom dome žil boháč, ktorý čakal na Ježiša s plným tanierom polievky. Na jej povrchu plávalo jedno veľké mastné oko. Boháč dostal jediný drobný groš.
Aj príbeh mal svoje poučenie, že chudobní budú bohatí.
Dnes sú bohatí zasa chudobnejší duchom.
