Boli to ťažké časy, nie nepodobné tým, aké sme žili aj po jeho smrti a považovali sme za zázrak, keď sme sa dožili toho, čo on nie. Nežnej revolúcie. My, starí ľudia, už môžme len ľutovať, že Polčinov nie je viac aj v tomto čase zlých, až nepríčetných jedincov, ktorí sa čo nevidieť možno raz začnú aj fyzicky napádať. Mnohí hrajú vlastné hry na kresťanov, aby ich do času mohli využívať pre seba.
Stanislav Polčin svoje najlepšie roky zasvätil skutočným slovenským veriacim prostredníctvom rozhlasového a tlačového apoštolátu. Dnes už takmer nikto nevie, že to bol práve on, kto preložil do slovenčiny kompletné dokumenty II.vatikánskeho koncilu.
K slovenským veriacim, ktorí boli v tom čase pozbavení slobody, sa ako HLAS každodenne dostával na Slovensko, hoci spracúval aj programy v taliančine a v nich informoval o živote vo svojej vlasti. V angličtine mu vyšlo Dedičstvo otcov a navyše pre iný druh čitateľov zaujímavý spis Od Ptolemaia ku Galileimu, veľmi obľúbený aj medzi ateistami.
Po roku 1972, keď sa jeho fyzické sily strácali v dôsledku postupujúcej platničkovej sklerózy, vedenie redakcie prevzal páter Ondruš. Posledný rok bol páter Polčin pripútaný na invalidný vozík.
Zomrel 8.augusta 1976 v nemocnici v Ríme. Uložili ho do hrobky Spoločnosti Ježišovej na cintoríne Campo Verano.
Možno tak ako ja, sa aj Vy dotknete knižočky textov, čo Vám pripomenú skvelého mysliteľa, pátra Stanislava, ktorý do slovenských domácnosti 17 rokov posielal z Ríma jedinečné pravdy. A nádej.
