Príliš veľa zemí sa totiž dostalo pod nadvládu problematických ľudí, ktorí sa stali politikmi. A práve naši mladí ľudia nevnímajú svoju minulosť cez nepochopiteľné spojenie obdivu svojich rodičov a prarodičov voči vláde, pod ktorou pred desaťročiami žili. Sú ľahostajní.
Preto sa im prihovára klinický sociálny pracovník Eddy a pokúša sa napraviť nenapraviteľné. Nespomína Slovensko, ved v časoch definitívneho pomätenia zmyslov väčšiny rodákov to jemu podobní občania brali na príliš ľahkú váhu. Pripomína Rusko, Filipíny, Venezuelu, Taliansko a dotýka sa, prekvapujúco, nášho suseda Viktora Orbána. "Populisti si bez ohľadu na to, aké chabé je ich víťazstvo vo voľbách myslia, že to víťazstvo bolo vôľou ľudu a dáva im mandát zadupať pod zem práve tú demokraciu, čo ich vyniesla k moci."
Väčšina aj našich politických reprezentantov má rysy narcistickej či antisociálnej poruchy osobnosti, prípadne oboch naraz, ale tí, ktorých sa to najviac týka, občanov nášho štátu, akoby boli hluchí a slepí, akoby sa to práve krajiny, ktorá je našou vlasťou a našim životným priestorom nikdy nemalo dotknúť.
Ak ostaneme rovnako nepríčetní ako doteraz, v najbližšej budúcnosti nečakajme zázrak pokoja v duši.
V týchto dňoch, čo vyzerajú ako bolestné príbehy z inej galaxie, príliš bohato pribudlo duševne chorých pacientov. Nikdy sme sa takej dramatickej situácie nemuseli dožiť, (hlboké rodinné tragédie, najmä samovraždy a vraždy) keby nebolo toľko nesvojprávnych občanov, prarodičov, rodičov, ktorí nedokázali aspoň holými vetami priblížiť storočie, čo začalo napríklad smrťou francúzskeho generála Štefánika, o ktorom polovica rodákov dodnes prisahá, že ho zabili Česi.
Potrebujeme scenár komédie o komunistických papalášoch, aj o tých, ktorí nám pobláznili hlavy eufóriou v novembri a dovolili vybrať Otca zakladateľa, aby si po ňom babky demokratky vyprosili v kostoloch Robka, čo by sa nám v spolupráci s hltačom muchotrávok zelených Igorom aspoň dočasne stratili z očí.
