Neviem, či som niekedy veril v Boha, ale veril som Učiteľovi, veď to bolo napriek protichodným pocitom také ľahké. Smial sa tým svojim nákazlivým smiechom, vraj keď verím v neho, verím aj v Boha. Vravel som mu, Pane, toho tvojho boha okrem vás troch aj tak nikto nepozná. Mal by si kázať ešte sto rokov a on dovolí nechať ťa zabiť v tomto veku?
Nechápal som to. Nemohol to byť ten skvelý, láskavý, múdry a milujúci Boh, ktorého Ježiš tak naliehavo propagoval. Keď ma prepustili z veľkej porady sanhedrinu, na ktorej som prisľúbil, že si vec musím premyslieť, znovu som za ním utekal. Navrhoval modlitbu.
-Modliť sa mám? - Búril som sa. -Ku komu? Prečo? Ja verím v teba, a ty nie si Boh.
Usmieval sa. Stále sa usmieval. V tom úsmeve bolo niečo, čo ma odzbrojovalo, najmä pocit, že do mňa vidí. Že vidí do budúcich čias a dobre vie, čo sa stane jemu, mne, nám, že všetko je už neviditeľnou rukou toho,koho pozná len on dávno napísané a my plníme len jeho vôľu.
-Ale kto je tvoj Boh? Horiaci ker alebo hlas z neba? Ako vyzerá, veď ho nik nepozná? Možno okrem teba, možno... Ale aký je to otec, keď ťa ponúka ako obetného baránka? To nemôže byť ten láskavý, skvelý, milujúci Boh, ktorého tak naliehavo propaguješ,- v snahe prehovoriť ho som bez prestávky naňho tlačil. Beznádejne. Vraj Otec rešpektuje jeho slobodnú vôľu. Chytala ma zúrivosť. Je slobodný až na smrť? A prečo do toho ťahajú mňa?
-Musím to vysvetľovať práve tebe, Judáš? Kde si bol celý čas, čo som kázal?
Kde som to len bol? Vždy pri ňom, predsa. Zahodil som zaujímavú budúcnosť. Mohol som, byť vykladačom písiem, pocestný kazateľ alebo vodca vzbúrencov proti Rímu. Mohli ma zabiť v hrdinskom boji proti okupantom, neurobil som to. Pridal som sa k nemu, nemám ženu ani deti. Som sám.
Objal ma. -Ak nezomriem a nevstanem z mŕtvych, zbytočne som prišiel na svet. Pomôž mi.
-Nechci to odo mňa, pane. Vyzdvihol si ma na miesto správcu a zveril mi spoločný majetok. Starám sa o pokojný priebeh tvojich prednášok, organizujem dlhé pochody, hľadám ubytovanie pre teba a ostatných, starám sa o chleby a vodu. Starám sa o všetko pozemské, aby ste sa mohli modliť.
Rozplakal som sa. Za koho to chce umierať? Za šialené ľudstvo, ochotné zabíjať na počkanie? Bez rozmyslu žije, plodí a umiera? Podriaďuje sa vládychtivým bláznom a oni vraždia, vraždia aj ženy a deti?
-Každý ma na zemi svoju úlohu,- utešoval ma.
-Vydieraš ma, Ježiš. Ak ťa pobozkám, budem patriť k tvojim vrahom.- Už som sa neovládol. -Vieš vôbec, čo ťa čaká?
Zahľadel sa kamsi, kam som ja nedovidel.
-Budem niesť patibulum, priečne drevo, čo slúži ako závora na vrátach, budem ho niesť na pravom pleci a trikrát pod ním padnem. Kmeň kríža už bude na mieste popravy. Vyzlečú ma. Moje šaty si rímski vojaci rozdelia na štyri časti. O nezošívanú tuniku, ktorú pre mňa utkala Nikodémova manželka, budú losovať. Pribijú ma na priečne drevo, položené na zemi. Nad moju hlavu pripevnia tabuľku s nápisom v aramejskom, latinskom a gréckom jazyku. Budú na nej štyri slová: Ježiš Nazorejský, židovský kráľ.
Už išlo len o tridsať strieborných a o Áno alebo Nie.
