"Sily dobra, lásky a harmónie nemôžu byť tvorcami protikladov založených na zle, egoizme a egocentrizme, na deštrukcii a na násilí".
Prepáčte toto kdesi prečítané a zapamätané múdro, s ktorým sa dá stotožniť aj pri prečítaní troch k sebe nepatriacich mien. Po ťažkých uplynulých dňoch a týždňoch, pri sledovaní týchto troch osôb, možno napadne každému uvažujúcemu Slovákovi ľahtikárstvo, s akým v dospelom veku po ukojení žalúdka, sexe a po ňom výdatnom spánku vylúčime vedomie.
A čakáme zasa len na nové uspokojenie tela.
Prečo je nám Slovensko ukradnuté? Prečo mu nevenujeme aspoň desať minút denne?
Takúto techniku používali všetci vladári tisíce rokov.
Pán Vilo Habo je od čias akejsi kuchárskej súťaže známy ako majster najvyšší.
V uplynulom týždni deň po dni, možno podvedome, lebo jeho ego inak nedalo, ponižoval úroveň svojich súperov v relácii Bez servítky. V posledný deň varil on, a len horko ťažko predýchal prehru.
Pán Habo poslúžil svojmu egu.
Mohol sa to učiť od človeka, ktorý príliš dlho dokázal hrať bábkové divadlo so svojimi voličmi, lebo tvrdenie, že mu ide len o Slovensko a vyvádzať pritom nepríčetné a zvrátené kúsky, môžu obdivovať buď pomätenci alebo ľudia bez zásad.
Pán Igor mohol byť skutočný záchranca, lenže on slúžil iba svojmu egu.
Sme skutočne takí chudobní duchom, že naletíme každému, o kom si myslíme, že sa na nás podobá?
A nehanbíme sa za Mečiara, ktorý v bývalej Juhoslávii vyvalil na záchode dvere, lebo ešte nepočul o fotobunke? Ten, ktorý dovolil istému Svěchotovi a jeho spoločnosti uniesť prezidentovho syna, ktorý, len tak mimochodom, bol z jeho Hnutia za demokratické Slovensko?
O Ficovi škoda slov, a tí, ktorí ho budú voliť a čakajú s ním na nový výstrel z Aurory, budú sklamaní. Akurát by si mal aspoň spomenúť na zavraždených z Veľkej Mače.
Chémia nenávisti onoho 16. decembra vytryskla ako dlho skrývaný vodopád eufórie z miláčika slovenských dám a švárnych pánov (jamky, etc.). Bolo to najhoršie, čo mohol urobil.
Láska k moci je slepá.
